💞Happy End? 💞 /DOKONČENÉ/

_48_

V práci

,, Nie, čo si srandujem... Kým sa Max rozhýbe vy budete mať už päť detí.."

Obe sme sa zasmiali Kike tiež myklo kútikmi. Nicole sa nezasmiala, pravdepodobne nechápala o čom sa bavíme. Nepoznali sme sa ešte moc dobre ale verila som, že budeme mať dobrý vzťah.

Po výdatnom obede som po prvýkrát skontroľovala mobil, kde mi svietila jedna sms. Od Nika.

*Nezabudni 13:25 :-* *

*Ešte že si napísal, inak by sme to museli odložiť. :-D *

Ani päť minút mu netrvalo aby odpísal. Bolo to skôr ako som čakala.

*Ja Ti odložím, tak ideš dnes s nami do cukrárne?*

*Budem mať 100 kíl*

*Ja Ťa aj tak budem milovať Láska*

*Neverím Ti*

*Nepodceňuj ma, lebo Ťa potrestám*

*Viac ako dnes ráno ma potrestať nemôžeš... -_-*

* Keď Ťa inak potrestám, ver že sa Ti to bude páčiť*

*Ty uchylák...*

*Prestaň byť perverzná myslel som fitko*

*Jasné a ja vankúšovú vojnu. Som na obede, tak neskôr sa vidíme..*

*Jasné :( si ma pekne poslala do zadku dobrú chuť zlatko. :-* *

Zasmiala som sa nad poslednou správou. Medzi tým ako sme si písali baby opäť o niečom kecali a ja som si spomenula že som si nekúpila dnes noviny.

Moc si ma baby nevšímali čo som aj ocenila, určite som sa počas četovania červenala. 

Slušne sme poďakovali, zaplatili a opäť sme sa vybrali do práce.  

S plným žalúdkom som sa vrátila do roboty v inej lepšej nálade ako keď som mala ísť na obed. Predsa len prázdny žalúdok robí svoje.

Blížilo sa stretnutie s Nikom a tak som si začala pripravovať veci a návrhy na ktorých som mala ešte pred odchodom do Hamburgu. 

Myslela som si, že na dvere mi klope už Nik, ale dosť som sa zmýlila. Vo dverách stál Klaus. Môj šéf.

,, Už si bola na obede?" Spýtal sa.

,, Áno. Prečo.."

,,Ja len že keby ma niekto hľadal, išiel som na obed a možno skočím k frajerke domov.. vieš trochu sa jej povenovať.." zahanbene povedal. 

,, Jasné, veď má ti niekto prísť?" Pýtala som sa ho.

,,Bola tam jedna pani ale tá to odložila takže nikto by už nemal prísť.."

,, Dobré utekaj.. nech dlho nečaká.." usmiala som sa. Hodil mi ešte kľúče od jeho kancelárie a odišiel.

Stratil sa rýchlo. Nečakala som že sa takto zmení.. Baby hovorili že to bývalo častejšie keď som tu nebola. Že len odišiel a vrátil sa až pred záverečnou. Niet divu. Kto by pohrdol takým sympatickým, mužným pánom v obleku. Musíme sa  priznať baby. Z chlapa robí muža hlavne oblek. Všetci v ňom vyzerajú neskutočne sexy. 

Pri týchto myšlienkach opäť myslím na noc po plese. Stačilo spomenúť oblek a už je to tu zas. Neviem čím to bolo ale on vo mne vytváral zvláštne pocity. Pocity, pri ktorých som sa za seba nemusela hanbiť, mohla som byť sama sebou. Dával mi pocit bezpečia, istoty, lásky, opory. Milovala som ho. Celú jeho osobnosť. Chýbal mi opäť jeho dotyk, a to sme neboli spolu pár hodín. Túžila som byť opäť s ním.

_klop klop_

Z myšlienok ma vyrušil Nik. 

,, Môžem ďalej?"

,,Nie budeme sa rozprávať cez dvere."

,,Ty si ale dnes milá.. ráno si takáto nebola."

,,Tíško, nevracajme sa prosím k dnešnému ránu." Vstala som od stola. Svoje ruky som položila na jeho chrbát. Nebolo to až také ťažké pretože kabát už mal rozopnutý. Čelo som si oprela o hruď a chvíľu si tak užívala jeho prítomnosť v ktorej sa zo mňa stávalo niečo iné ako som bola do jeho príchodu. Robí zo mňa inú ženskú... Sakra chlapče.. namočil si ma do toho, vtiahol si ma do toho.

Na vlasy mi venoval jemný bozk. Objal ma. Pevne ma objímal. Potom som mu venovala jemný bozk na teplý krk. ,,Ale pery mám tu, Zlatko" rukou ukázal na svoje pery.

No hádajte čo. Áno. Pobozkala som ho.  Bol to úžasný pocit. Každým bozkom sa niečo mení. Každým bozkom je to iné. 

,,Dobre poďme na to lebo ešte niečo mám.." prerušila som to skôr, ako by sa to zvrhlo do niečoho úplne iného.

Posadil sa a nedalo mi nevšimnúť si ako si oblízol peru. Posumiala som sa.

Otočila som monitor počítača tak aby videl on aj ja.

,,Je to skvelé, mne to vyhovuje, len mi trochu vadí v kuchyni to veľké okno. Radšej by som tam dal niečo menšie. Veľké okná sa mi tam nepáčia." Rozprával.

Pozrela som sa naňho. Aká som rada že to povie hneď na rovinu nie ako bývalý. Chodil okolo horúcej kaše. Nik taký nebol. Čo sa mi páčilo.

,,Povedal som niečo zle?"

,,Nie, len sa mi páčilo ako si to povedal hneď narovinu."  Usmiala som sa. ,,Okná nie sú až taká maličkosť ale dá sa to zmeniť. Všimla som si že máš iné okná ako ostatní, a tak som chcela aspoň trochu prispôso.... biť." hľadala som okná podobné oknám ktoré mali ostatní susedia.

,,Tú sú, čo povieš na toto?" Spýtala som sa ho.

,, Geniálne, kedy to začne?" Odpovedal otázkou.

,, Ešte zakreslím aj vytlačím pôdorys a môžme sa do toho pustiť kedy budeš schopný uvoľniť byt?

,, Koľko asi tomu dávaš?" Pohľad namieril na byt.

,,Do dvoch týždňov to máš hotové, ak chalani ozaj že zamakajú." Povedala som ,,a ešte im budem aj chodiť pomáhať." Podrýpla som.

Nechápavo sa na mňa pozrel. Nechapal prečo chcem až toľko pracovať. Začala som sa smiať. ,,Ako dopadlo dnešné sedenie u šéfa a čo si vychytala?"

,,Reštika, do týždňa ju budem mať navrhnutú, samozrejme po tom čo spravím Hoffovi dva poschodia a tebe byt." Povedala som. ,,Ako o tom vieš?"

,,Maxovi volala Emily, a hovorila si mi to tuším ráno. " Žmurkol.

,, Úplne mi to vypadlo. Tak a dnes tá cukráreň?"

,,Prídeš?"

,,Všetky veterníky zjem..." Zasmiala som sa.

,,Počkaj, a to sa so mnou akože nepodelíš aj ja mám rád veterníky..." Kráčal ku mne. Pri kancelárske stoličke sa jemne v chrbáte ohnul aby som naňho dočiahla.

,,To je pre teba až moc sladké.."

,,Tie tvoje pery sú pre mňa moc sladké, žiadne veterníky mi nemôžu uškodiť.." usmial sa . Hral sa s mojou dolnou perou. ,,Šaliem.." šepol.

,,Futbalisti nemôžu toľko veterníkov." Muckali sme sa ako dvaja puberťáci.

,, Čo mi ty nepovieš. Ak dnes budem tvoje sladké pery  bozkávať do rána, nepotrebujem veterníky. "

Znovu sa s chuťou vrhol na moje pery. Z nášho puberťáckeho muckania nás vytrhla Emily.

,, Prepáčte že ruším ale priniesla som ti..." spustila Em.

,,To je v pohode ja už aj tak odchádzam." Usmial sa doširoka. Prezradím ho  trochu bol zahanbený. Posledný krát ma pobozkal ,,tak večer papá." Znova sa usmial a zmizol ako duch. Obaja sme vedeli že večer sa opäť niečo stane.

Len čo zavrel dvere.....