💞Happy End? 💞 /DOKONČENÉ/

72

Pozeral sa na mňa a ostal chvíľu ticho. Z toho som vydedukovala, že čaka čo poviem.

,,Nič také  extra mi nepovedala, len sa odporne usmievala, ako keby sa mi rovno vysmievala do ksichtu, mala tvoj župan a moje nohavičky." Ukončila som svoje rozprávanie.

Nik sa  na mňa  prekvapene pozeral.

,,To je taká špina.." povedal. Pozrel sa na mňa  a dodal ,,prepáč, neviem kde ich našla, možno ostali ešte v posteli, možno som ich mal pri sebe keď  som zaspával, fakt neviem kde ich mohla nájsť. No neskôr  sme spolu s Maxom prišli na ďalšie  okolnosti. Jessika bola pár  dní  predtým  v kontakte s Karin." Povedal. Nepokračoval. Nemusel. Vedel, že viem čo znamená slovo Karin. Bolo to slovo,  ktoré  vysvetlilo celú  túto  zápletku, celý  tento problém.

Obaja sme boli ticho. Nevedela som čo  mam povedať,  možno som už nemala čo, nepremýšľala som  nad tým  ako to bude ďalej. Nechcela  som už  premýšľať  nad budúcnosťou. 

,,Chcela som to na teba vyprsknuť hneď  po tom čo by si mi povedal že  si s ňou predsa len spal, no nevyšlo, a tak ti to poviem takto  pretože si myslím  že by si aspoň  niečo  vedieť  mal."

Nevedel čo za tajomstvo ma odomňa teraz očakávať.

,,Vo Frankfurte  som sa stretla s Lukom, poznáš ho, hrá za Frankfurt, javil viac než kamarátsky  záujem,  vieš prečo som  ho odmietla?"

Pozdvihol jedno obočie, čo bolo pre mňa ako otázka prečo.

,,Pretože, celý  ten čas, každú  minútu  som myslela len na teba, na to ako som  mohla byť  s tebou, namiesto toho, že  som tam bola s ním. Hoci som mohla pristať na jeho pozvanie na ďaľšie večery, no ja som nechcela, pretože som si myslela že ma čakáš, že ma čaká niekto komu na mne záleži, no nebudem ti teraz hovoriť  že je to tvoja vina, neviem sama koho je to vina a čo sa tu stalo. Nik ja neviem čo mám spraviť, no viem, že ľahko sa to nenapraví. Ak má v tom prsty Karin, tak jej  gratulujem podarilo sa jej to. Neznesiem pocit toho že ležal vedľa  teba niekto  iný, že spodné  prádlo, ktoré  sme si navzájom vymenili mal v rukách niekto iný  ako my dvaja. Milujem ťa, nebudem ti klamať, poviem ti to tak ako to je že ťa stále nekontroľovateľne  milujem, no naozaj neviem čo by som mala v tejto chvíli  spraviť.  Bojím  sa každého  kroku, ktorý  by som podnikla."

Chvíľu  som  premýšľala.

,,Bol to tušim len týždeň, no čo by sme takto robili keby to boli tri mesiace?"

,,Tri mesiace?" Spýtal  sa.

,,Pravdepodobne pôjdem  do fínska  na stáž.  Nevydržím to dusno, nevydržím pocit toho  že neviem čo mám  robiť. " Tvár som na chvíľu ponorila do dlaní.

Nesmelo vykročil ku mne. Najprv ma len chabo objal. Pravdepodobne čakal ako budem reagovať. Hlavu som si oprela o jeho hruď a rukami na jeho chrbáte som si ho pritiskla k sebe tesnejšie. Hlboký  nádych a výdych. Obaja sme to spravili rovnako.

,,Tak vravíš že ma miluješ?" Pousmial sa na mňa keď sa na mi pozeral do očí. 

Nič som mu neodpovedala. Pomaly a nenápadne sa svojimi perami približoval k tým  mojím. Neverila som tomu, že  toto sa vôbec ešte  niekedy môže  zopakovať.  Jeho mäkkučké pery boli opäť  v súlade s tými  mojimi.  Obaja ako keby sme boli príroda prebúdzajúca sa na jar. Všetky endorfíny, hormóny lásky sa opäť  znovu začali  tvoriť.  Čierne mračná sa začali pretrhávať a medzi nimi začali vykúkať slnečné lúče.

,,Môj  postoj sa stále nezmenil, stále si ťa budem chrániť ako svoju vlastnú, Rose znamenáš pre mňa  veľa a neviem ktorá  zo žien by bola schopná  zobrať to takto s nadhľadom ako ty."

,,Stále si však pamätám vetu:  mal som ich asi pri sebe keď  som išiel spať," zasmiala som sa
,,to máš akože nejakého verného priateľa ako mávajú malé  dievčatká plyšovych macíkov?" Zasmiala som sa.

Obaja sme sa pousmiali. ,,Dá sa to tak povedať." Pousmial sa.

Pozrela som sa na hodiny. Bolo 10:25.
Chcela som ísť  ešte  do práce  na chvíľu, Fínsko budeme s Klausom určite riešiť pri obede, no ostali mi tam posledné  papiere, potrebovala som ich ešte  roztriediť do jednotlivých kolónok.

,,Budem musieť  už ísť." Pozrela som sa na hodinky. 

,,Už?"

,,Áno,  chcem si ešte  v kancelárii spraviť poriadok trochu, aby tam nezostal bordel po mne."

,,Ty odchádzaš z práce?" Spýtal sa zvedavo.

,,Neviem či sa to dá nazvať odchodom, asi pojdem na tu stáž do toho Fínska čo som ti spomímala. Ideme z našej firmy asi tri, navrhnúť  zopár panelákov, bytov, domov."

,,To nemôžete  odtiaľto?" Touto otazkou som vedela že nechce aby som išla. 

,,Neviem ešte nič o tom, nemám žiadne informácie."

,,Naozaj tam musíš  ísť?" Prosil ma pohľadom.

,,Zmenilo by sa niečo keby som nešla? Nik vieš  aké  dusno zažívam v poslednej dobe? Vieš  ako by mi bodol aspoň  týždeň  dva vypnúť, odísť  preč od tychto všetkých  zlých  vecí, od všetkeho zlého.  Neviem naozaj čo mám robiť a hlavne ako sa rozhodnúť..."

,,Ja viem, ale daj mi šancu napraviť to všetko čo sa stalo, Rose, ja ťa stále milujem, chcem všetko tak ako to bolo. Keby odídeš..." zbadala som v jeho očiach slzy ,,všetko sa mi rozpradne, celý  život, a najviac ma štve na tom to, že neviem ako ti mam povedať ako veľmi  ťa milujem, pretože na to neexistujú  slová. Nechcem aby si odišla. Chcem aby si bola  už len so mnou."

,,Nik prosím ťa." Pristúpila som k nemu  bližšie a utrela slzu stekajúcu po tvári. ,,Budem sa snažiť rozhodnúť  tak aby som ani jednému  z nás neublížila, hlavne si nemysli že...