💞Happy End? 💞 /DOKONČENÉ/

53

On žiarli?

Začala som sa smiať. Chytil ma za ruku opäť začal vrieskať ,,Ola Ola Ola devačka majá, Ola Ola Ola ja ľubju tebjaaaa"

Smiala som sa ako malé dieťa. Bol taký smiešny. Milujem ho. Neskrýva sa za nič, je taký aký je. Ľudia naokolo si museli myslieť že nám v aute šibe, pretože to húkalo až tak že by to počuli ľudia od auta vzdialený dosť ďaleko.  A čo sa týka pesničky aj keď som rozumela len pár slovám vycítila som že je romantická, zaľúbená a veľmi sa mi začínala páčiť, presne takýto štýl pesničiek sa mi vždy páčil.

Dosť často som počúvala či už ruské pesničky alebo Timmy Trumpet, Blasterjaxx, a po novom aj Martina Garrixa. 

Cesta do práce bola veľmi príjemná, pohodová. S Nikom sme sa rozlúčili pri mojom dome. Ja som sa potrebovala ešte prezliecť. Pretože v jeho teplákovej súprave som nebola len tak ísť a ešte aj naostro. ,,Ale keby si chcela môžeš, večer by som mal menej práce." Povedal keď som mu vysvetľovala prečo je tak dôležité sa prezliecť a obliecť si aj spodné prádlo.  Ťažko sa lúčilo, ale na večer sme sa dohodli, že pôjdeme ku mne. Aby to bolo trochu inak, a aby som nebola stále uňho. Prezliekla som sa a vybrala veci čo som potrebovala do práce.   Hoci cesty ani zďaleka neboli prázdne dorazila som načas.

Deň v robote mi ubehol ako voda. Čo voda. Prebehol rýchlosťou svetla. Prečo? Po obede som pracovala na poslednom poschodí Hoffa.

,,Ahoj Rose..." Zavrel sa sebou dvere.

,,Ahoj." Pozdravila som ho. Vedela som že je to on. Klaus. Usmiala som sa na papier. No nepozrela som sa naňho. Vedela som že čaká kým sa naňho pozriem.

,,Ako ide práca? Aký máš deň?" Začal.

Ceruzku som položila na stôl tak rázne aby si to všimol.

,,Čo potrebuješ?" Pozrela som sa naňho.

,,Len som si povedal, že sme sa dávno nerozprávali.."

,,Dala ti goodbye?" Vážne som sa naňho pozrela. Nemusela som sa ani pýtať, pretože som to už vedela.

Porazene si sadol do kresla pri okne. Hlavu si podoprel rukou. Trafila som na prvý šup. Poznám ho až moc dobre na to, aby som to nespoznala.

Oprela som sa o stôl. Chvíľku som rozmýšľala aké dôvody mohlo to dievča mať aby opustilo tak šikovného  pohľadného muža. Každá jedna by sa ho držala ako kliešť.

Prišla som za ním. Stál pri mne vždy. Bol môj kamarát, vždy pri mne stál. Vždy to bol on kto má podporil v ťažkej chvíli, ak keď som už videla že je koniec, on mi vždy ukázal novú cestu, nevidela som jeden dôvod prečo by som mu nemala pomôcť.

Objala som ho. Tak silno ako to len išlo. Cítila som ako sa zhlboka nadýchol a následne vydýchol. 

,,Tak?" Začala som.

Všetko mi podrobne vyrozprával. Od začiatku vzťahu až po posledný moment.

Prišlo mi ho veľmi ľúto. Nevedela som čo by som mu povedala. Bola som presne v opačnej situácii. Bola som vo vzťahu o ktorom snívala každá z nás keď bola malá. Vždy som snívala o futbalistovi. No postupom času ako som rástla .. som prišla na to že aj keď je futbalista nemusí to byť to čo hľadám. Nik mi to všetko vyvrátil. Bola som vo vzťahu v ktorom som bola viac než šťastná. Povznášala som sa pri každom jeho dotyku, bozku. Vedel to..  vedel vedel čo má robiť so ženou. A tak som teraz veľmi Klausovi nemohla. No aj tak som sa mu snažila zo všetkých síl pomôcť tak ako on vždy pomáhal mne. Aj keď som to tu písala.   Napísala by som to ešte aj 100 krát.

Všetko sme podrobne vydiskutovali. Povedali sme si úplne všetko od vtedy kým vzťahy u nás ochladli. 

,,No ale to čo  som ti naozaj prišiel povedať že vypínajú elektrinu takže na dnes končíme.." usmial sa doširoka.

,,Uuuf, konečne dobré správy od teba.." povedala som z hlasným výdychom.

,, Takže sa zbaľ a choď za tým svojím nech dlho nečaká..." Usmial sa. Znovu sme sa objali.

Keď sme stáli v strede kancelárie v objatí, zaklopal na dvere Nik. Pri pohľade na nás ostal stáť ako obarený.

Klaus odišiel. Ani sa nepozdravili. Videla som na Nikovi že žiarlil. Bol zlatý.

Nič nepovedal. Pozeral sa na mňa. Bol sklamaný? ... Nič z jeho tváre som momentálne nedokázala vyčítať.....