💞Happy End? 💞 /DOKONČENÉ/

°29°

Pomsta

Max sa na mňa pozrel a zasmial sa. Nik si ma pritiahol k sebe a schoval mi tvár do svojej svalnatej hrude.

Emily horela šťastím, pretože vždy som bola ja tá, čo ju vždy strápnila a ona sa červenala. Teraz to bolo v inom garde. Velenie prebrala ona.

Takto sme si užívali pohodu, ktorá zavládla medzi nami. Teda, na chvíľu. Hneď sa dorútila Karin, ktorá už odchádzala.

,,Slečna Rose, môžem sa s vami porozprávať?" spýtala sa.

,,Nie, nemôže sa s tebou porozprávať!" hnusne ju odbil Nik.

Nálada zrazu vyprchla a pridalo sa napätie, ktoré sa dalo aj drtiť nielen krájať.

,,Potrebujem s ňou niečo prebrať o prerábke môjho bytu." povedala.

,,Niesme v jej kancelárii ak si si nevšimla!" ozval sa aj Max.  

,,Na chvíľku.." pošepkala som do ucha Nikovi.

,,Nie, niesi v práci." úprimne sa na mňa pozrel. 

,,Dve minúty.  Nemôžeš byť chvíľu normálny?" ozvala sa Karin.

Nenávistne sa na ňu pozrel. Pobozkala som ho na líce a išli sme do rohu miestnosti.

,,Našla som v tom vašom spise nejakú chybu, mohla by som zajtra prísť?" spýtala sa.

,,Jasné, môžete kľudne prísť, budem vás čakať!" odpovedala som aj keď som si bola istá na milión percent, že žiadna chyba sa tam neobjavila. 

,,Nehraj sa tu na dobrú, viem aká si mrcha, a naposledy ti hovorím jeden jediný dotyk Nika a ublížim ti!"

,,Myslím si, že aj keby si ma zbila, tak ti ho to už nevráti." pousmiala som sa.

Skočila po mne ako mačka po myši. Hlavu mi chytila a celou silou mi ju buchla o stenu. Zatmelo sa mi pred očami. 

Pohľad Nika

Chcel som sa tam pozrieť koľko budú ešte riešiť tú veľmi vážnu situáciu z ktorej sa jej mal prepadnúť celý byt.

Zrazu Max vyskočil a bežal k nim. Bol to naozaj zlomok sekundy. Otočil som hneď ako vyskočil a utekal k nim.

Pozeral sa na ne odvtedy ako odišli.  Videl som už len Rose na zemi ležať. Karin do nej kopla. Max ju od nej odtrhnul a s celej sily ju oprel o stenu a silno ju držal. Ja a Emily sme pribehli k Rose. Bola pri vedomí čo ma potešilo. No držala si hlavu a brucho, čo boli rany po Karininom vyčíňaní.

,,Rose, Rose, si v poriadku?" v tom šoku som sa jej pýtal.

Zvierala sa od bolesti. Nevedel som čo jej mám urobiť aby som jej pomohol.

Našťastie už bol podnik prázdny, takže by to nikto riešiť nemal. Teda okrem mňa. Tá špina bude pykať, nielen že zverejním jej aférku, dám ju aj na súd aby toho nebolo málo. 

Kým ona ležala na zemi zvierala sa od bolesti a plakala, ja som vykročil k stolu. Pobral všetky veci. Nechcel som volať sanitku.

,,Rose, počúvaj ma!" čo najbližšie som sa priblížil k jej tvári, chytil ju dlaňami a pokračoval ,,zvládneš cestu do nemocnice alebo ti zavolám sanitku?"

,,Nie prosím nie, nikam nechcem ísť." plakala a stláčala mi jednou rukou tú moju. 

Pozrel som sa na Emily, ukazovala mi že ideme za každú cenu na pohotovosť. Emily  zobrala  všetky veci veci hodené pri mne na zemi a odniesla mi ich do auta. Zdvihol som ju na ruky a položil na prednú sedačku, ktorú som nastavil na ležiacu polohu.  Emily ostala s Maxom, mali volať políciu. No ja som bol mimo nich.

Kým sme išli do nemocnice, trikrát som ju zobudil.

23:00

Nervózne čakám pred dverami röntgenu. Bol som tak nahnevaný na seba, že som jej to dovolil, že som ju pustil, sralo ma že tá šľapka jej ublížila, že to muselo zájsť až do takéhoto bodu.

Nevedel som čo mám robiť, či mám zavolať jej rodičom, alebo čo mám vôbec robiť. Bol som taký bezradný.

,,Ako ste na tom?" ozval sa Maxov hlas v telefóne.

,,Čakám pri röntgene..." povedal som bez chuti.

,,Ideme k tebe, neboj, bude ok..." povedal pokojným hlasom Max. Škoda že ma to neukľudnilo.

Sedel som na lavičke a rozmýšľal čo mám robiť.
Netrvalo to dlho a dorazil Max a Emily.

,,Volal si už jej rodičom?"

,,Nie, ona ma bude nenávidieť, ja ju, Max, však ju nestratím?" spýtal som sa ho.

Pozeral sa na mňa rovnako utrápene ako ja ne neho. Chlapsky ma objal.

,,Dám vedieť jej rodičom!" povedala Emily a odišla.

Cítil som sa strašne, bolo mi zle, zo mňa, ale hlavne z tej kurvy. Ako to vôbec mohla spraviť?

,,Čo je s ňou?" spýtal som sa Maxa.

,,Zobrali ju policajti do predbežného zadržania, budeš musieť vypovedať ty aj Rose..." ponoril si hlavu do dlaní.

Zrazu po tichej chodbe som zbadal utekajúcich lekárov do dverí kde bola Rose. Zľakol som sa ešte viac. Nebol čas ani na hodiny pozerať.

,,Jej rodičia neprídu, zdvihol jej otec, verí ti, spolieha sa na teba že sa o ňu postaráš, že vraj už pili všetci." povedala Emily a mne spadol obrovský balvan zo srdca.

Nevedel som ako by som im to vysvetlil.

,,Všetko si im povedala?" spýtal sa jej Max.

,,Od samého začiatku."

Odvtedy sme všetci len po tichu sedeli na chodbe. Až kým sa neotvorili dvere a z nich nevyšla Rose. Hlavu mala obviazanú. Držala si ešte brucho.

,,Kto ju z vás priviezol?" spýtal sa vysoký mladý doktor.

Ozval som sa. Zavolal si ma ďalej od nich a začal ,,Nieje to nič hrozné, má narazenú hlavu, bola vo veľkom šoku, čo bola spontánna reakcia na veľkú bolesť, brucho je v poriadku, len bude mať trošku problém s pohybom ale to do týždňa zmizne. Nemala by vykonávať náročnejšie športy, nemala by ležať na poranenej časti hlavy, a pripravte sa po spánku na bolesť. Keďže lekárne asi nebudú otvorené, lieky sme vám pripravili. Veľa šťastia!" podali sme si ruky. Sestrička mi podala papiere a lieky. 

Kráčal som za Emily a Maxom ktorý viedli Rose.

Nevedel som čo sa jej mám spýtať, čo jej mám povedať.

Po tichu som sa k nim pripojil. Nastúpili sme do výťahu. Rose sa rozhodla že pôjde už len so mnou a tie dve hrdličku ako ich nazvala, nechala ísť si oddychnúť.  Vo výťahu bolo ticho. Jednou rukou sa držala môjho ramena a druhou sa držala tyčky vo výťahu.

,,Rose....." odvážil som sa niečo povedať....