💞Happy End? 💞 /DOKONČENÉ/

61

  U rodičov

,,Je mi to sprosté sa pýtať na to, ale ako si na tom? Už všetko v poriadku?"

,, Ešte ma čaká pár kontrolných vyšetrení, ale doteraz bolo, dajme tomu všetko v poriadku."

,,Ako to že dajme tomu?"

,,Sem tam sa mi ešte zatočí hlava, a málo kedy sa ohlásia ešte psychické problémy." Ani som si nevšimla, že medzi dverami stál Nik. ,,Ale inak sa to dá zvládnuť."

,,Chvála Bohu, že už je to takpovediac v pohode, Lea je na tom už tiež fajn, ale stále tam tie rany ostávajú."

,,Ja by som inak ani nebola na tom tak hrozne, lenže ako do mňa narazil niekto má stiahol na kraj, potom som bola v šoku a začala som tam pobehovať, niekoľkokrát som spadla, a posledný pád bol pošmyknutie vzad, a to spôsobilo väčší otras mozgu, bolo tam aj to krvácanie a mnoho ďalších malých poranení.." povedala som potichšie ako som doteraz hovorila. No Nika to natoľko zaujímalo, že si prisadol k nám a počúval.

,, Máš aj nejaké obavy, keď vidíš podobné autá, alebo keď si na to spomenieš?"

,,Zo zvyku sa už pozerám do áut kto tam sedí, ale že by som sa obávala, to asi nie, a s tým spomínaním, snažím sa na to nemyslieť a darí sa mi zatiaľ.."zaklopala som na stôl.

Počula som ako Nik hlasno vydýchol. Pozrela som sa naňho a usmiala som sa. Chytil ma za ruku a objal ma.

,, Akí ste chutní." Ozvala sa Sabine.
,, Poď sem Wolf." Skratka mena Wolfgang. ,,Pozri ako sa ľúbia." 
Obaja sa usmievali  od ucha k uchu.

,,Ozaj mami, oci, v nedeľu ste pozvaní na obed u rodičov Rose, takže sa nahoďte a asi prídem pre vás." Oznámil im pri odchode.

,,A kedy asi sa máme prichystať? Kedy obedujete?"

,,Okolo 11:00 prídeme z omše takže kľudne o tej 12:00. Počkáme vás." Usmiala som sa.

,,Dobré hrdličky, bežte už." Zasmiali sa ,, Držte sa a Nik veľa šťastia v sobotu na futbale, budeme pozerať." Cítila som ako veľmi ho chceli podporiť ale keďže Sabine musela ísť do práce a Wolf nechcel ísť sám tak ostanú doma. Že vraj, keď príde Sabine z práce ešte sa hrať nebude, ale aj tak  sa už nestihnú dostaviť na štadión.

,, Ďakujem, budem na vás myslieť." Povedal keď kráčal k autu.

,,Dovidenia." Usmiala som sa na nich. ,,Tak v nedeľu."

,, Vidíme sa." Zakričali obaja. Nasadla som do auta. Nik zavrel za mnou dvere a prešiel k dverám vodiča.

,, Chceš vyskúšať moje auto?" Zasmiala som sa.

,,Som zvedavý čo za zázrak to máš. Domov pôjdeme po diaľnici, píše mi že je zopár nehôd, po diaľnici to bude rýchlejšie." Povedal keď sme vychádzali z istej mestskej časti.

V aute bolo ticho. Počúvala som rádio dávali zaujímavú reláciu.

,, Prečo si mi nepovedala, že  to ešte nieje na sto percent." Spýtal sa.

,, Čo nieje na sto percent?"

,, Že si sa ti niekedy točí hlava? Že ti nieje niekedy dobre?"

,,Neviem, Nik mal si toho veľa, to musíme priznať, bola som v Hamburgu, a ty si mal náročnú prípravu na zápas, nechcela som ťa tým zaťažovať, nechcela som aby si mal zbytočné starosti."

,, Máš pocit že toto je zbytočná starosť?"

,,Nie."

,, Máš pocit, že tvoje zdravie mi je ukradnuté?" Kľudne sa pýtal.

,, Nie." Kľudne som odpovedala. ,,Hovorím o tom, že si mal toho veľa, a bolo to náročné obdobie, ty si mal toho veľa a ja tiež, nechcela som ťa v tej dobe tým zaťažovať, keď som sa vrátila z Hamburgu už sa to nestávalo, možno odvtedy len raz..."

,,Aj tak si mi to mala povedať. Môže sa Ti niečo stať, niekde kde nebudem nablízku, niekde kde nikto nebude vedieť čo sa deje, čo potom, vieš ako mi bude?" Pozrel sa na mňa inak ako doteraz. Bál sa?

,, Prečo robíš z toho takú veľkú drámu?" Nestihla som začať ďalšiu vetu.

,,Lebo to dráma je." Všimla som si ako zaťal sánku. ,,Do riti, myslíš si že nieje dráma to, že teba a moju sestru nabralo auto len tak bez príčiny? Myslíš si že nieje dráma to že si tam ležala a nebolo ti pomoci?"

Bola som ticho. Ó vážne ďakujem, opäť sa na mňa valí to sprosté auto, opäť je všade krik a panika.

,, Myslíš si že mi bolo super, že som sa cítil lepšie keď som vás tam obe videl? Aj keď som ťa ešte vtedy nepoznal. Bolo to hrozné, vidieť vás tam. Ležala si tam ako bez duše. Vieš ako na piču som sa cítil?" Hneď ako to povedal dodal. ,, Prepáč, ale mne to nieje jedno, nemysli  si že keď mám toho veľa, že má tvoj stav nezaujíma..." Chytil ma za ruku. Mal ju chladnú.

,, Vždy ma to bude zaujímať aj keď budem akokoľvek zaneprázdnený, aj keď sa budeme pripravovať na neviem aký ťažký zápas.."

,, Prepáč ..." Povedala som a snažila som sa jeho dlaň zohriať tými svojimi.

,, Prosím.. povedz, že aspoň niekto o tom vedel.." pozrel sa na mňa.

Keď videl ako váham a premýšľam čo mu mám na to povedať vedel aká je odpoveď.

,, Prečo si ten život robíš taký ťažký?"

,, Možno preto lebo taký je."

,,Kým budeš so mnou, ukážem ti že život vôbec ťažký nieje, a naučím ťa žiť ľahšie.."

,, Prečo?"

,, Čo prečo?"

,, Prečo si taký dobrý?"

,, Pretože ťa milujem, a záleží mi na tebe, myslíš si že toto by som hovoril Karin?"

,, Neviem."

,,No určite nie..." S istotou povedal. Usmial sa na mňa. 

O pár minút sme boli v meste a neskôr  uňho.

,, Čo teraz?"

,, Vieš čo? Poberiem si veci čo tu mám, a pôjdeme na nákup, čo mamka prikázala, a potom to odvezieme ku mne a nakoniec ostaneme u mňa."

,,Zmena?" Nadvihol obočie. Prišla som k nemu bližšie veľmi silno ho objala a pobozkala ho na krk.

,, Budeš aj pokračovať?" Spýtal sa a začal sa smiať.....