💞Happy End? 💞 /DOKONČENÉ/

.8.

                            Prechádzka

Myslela som si že odpadnem. Bozkával úžasne, jemne a pomaly, všetko si vychutnával do posledného dúšku.

,,Kamaráti sa nebozkávajú!" usmiala som sa a zahryzla som si do dolnej pery.

,,To už my dvaja dlho nebudeme, mám taký pocit!" povedal a pobozkal ma ešte raz. Usmiala som sa pomedzi bozky. Vedel že sa mi to páči a usmial sa tiež. Začala som sa červenať a prestala som v tomto pokračovať.

Chvíľku sa čudoval no potom to pochopil. Vybrali sme sa na prechádzku po meste. Bol večer a na námestí nebolo ani nohy. Trochu som sa bála ešte z toho hororu. Predsa len, nebol najlepší nápad sa ísť vonku do tmy a zimy prechádzať. Od dnes som ešte viac nenávidela horory a viac som sa zaľúbila do Nika. Na môj podiv, bol úplné iný ako som si myslela.

Nakoniec prechádzky sme sa rozhodli už ísť domov. Nasadli sme do auta a pustila som naplne kúrenie a hneď na to sa mi spustilo aj CD s hudbou od DJov čo som posťahovala a pozisťovala z čias keď som mala čas chodiť na diskotéky, aj tak som rozmýšľala či by som nezačala chodiť.

,,Dobré pesničky." povedal po chvíli ticha.

Nebolo to hlasno, bolo to na môj vkus potichu. Započúval sa do pesničiek. Mám rada DJov ako Timmy Trumpet, Dimimitri Vegas, Blasterjaxx a podobne, je to môj život, nevydržala by som jeden deň bez toho aby som jednu z nich nepočula, doslova som sa v tom vyžívala.

,,Chceš počuť to najlepšie?" nadvihla som obočie.

,,No pusti či máš dobrý vkus." povedal ako keby si myslel že má najlepší vkus na svete.

Pustila som akurát čo bola na rade Blasterjaxx- Heart starts to beat. Úplna srdcovka.

A bavilo to chalana. Bavil sa, vyzeral kľudne. Čo ma potešilo, ja som nikdy nevedela nikoho rozveselit, dokonca ani dcéru môjho brata Alexa. Dosť som sa čudovala, teda nie že by som bola v nejakej depresívnej nálade. No neviem rozveseliť ľudí. Nemám ten talent.

Zaparkovala som pred jeho panelákom. ,,Nejdeš hore?" spýtal sa keď sa odpútaval.

,,Neviem, mám napláne ešte aspoň začať navrhovať ten tvoj byt."

,,To počká nie?" nadvihol obočie.

,,Ja neviem..." premýšľala som.

Vystúpil, rýchlo obehol auto a ťahal ma za ruku vonku.

,,Ja neviem či je to dobrý nápad." usmiala som sa.

,,Najlepší nápad, je 22:00, kam by si išla! Pooď, aspoň na čaj!" neustále mi držal ruku.

,,Dobre, tak fajn, ale o pol odchádzam!"

,,Ako povieš, Rose!" zvýraznil moje meno a dokorán otvoril dvere.

Zobrala som si veci a rýchlo som sa prešmykla pomedzi neho.

Stlačila som tlačidlo zamykania na kľúčiku a natiahla si čiapku na hlavu.

Na chodníku sme stretli Karin. Mala som chuť sa prepadnúť, utiecť.

,,Ahoj Nik!" doširoka sa usmiala Karin ,,Aa, pani architektka, aj vy ste tu?" zasmiala sa povrchne.

,,Čau Karin, hej aj ona tu je, a ty z kadiaľ? Z práce?" povedal s kľudom v hlase.

,,Nie bola som si ešte pre lístky na tvoj zajtrajší zápas. Už sa teším, mal by si si ísť oddýchnuť!" tá nenávisť voči mne jej sršala z každého údu. Prepaľovala ma pohľadom.