💞Happy End? 💞 /DOKONČENÉ/

.4.

                 Niesom dievča pre Teba

Po novom roku

Prešiel nový rok. V klube sme začali naplno makať.

,,Myslím si že ťa tá láska už prešla, či sa mi to zdá?" oslovil ma Max keď si prisadol na vedľajší stacionárny bicykel.

,,Nič neprešlo. Ak ju neuvidím do pár dní tak ma porazí!" zasmial som sa.

Hľadal som ju už na všetkých sociálnych sieťach. Ak som ju chcel sledovať na instagrame odstránila moju žiadosť. Facebook bol na tom podobne a ja som si pomaly začínal myslieť že má naozaj priateľa.

,,Už prerábaš ten byt?" spýtal sa ma Max.

,,Nie, potrebujem si nájsť dobrého architekta, nieže nájdem nejakého mantáka čo mi rozbúra byt a nechá to rozbité." pousmial som sa nad myšlienkou že by sa ten byt konečne prerobil. Nikdy som sa tam necítil dostatočne komfortne. Hoci bol zariadený celkom dobre, nepáčilo sa mi to, potreboval som zmenu. Zmena znamela nájsť šikovného architekta.. Čo sa mi nedarilo veľmi dobre.
Dobrého architekta som hľadal už mesiace.

,,Keď pôjdeme domov, dám ti jednu vizitku! Myslím že sa potešíš!" povedal Max.

,,Prečo si myslíš?"

,,Mladá, sexy architektka, a podľa mňa aj šikovná, veď, videl si môj byt!" mrkol jedným okom Max.

,,Eeejha, ty sa nezdáš!" zasmial som sa, inak to nešlo, Max nikdy nebol typ človeka ktorý by rozprával v takomto tóne o dievčatách. Odkedy si našiel frajerku, rastú mu rohy.

Po tréningu mi podával z peňaženky vizitku. Prečítal som si meno. Tá vizitka mi bola povedomá, a meno architektky ešte viac.

Rozhodol som sa že ešte dnes tam zájdem.

Vošiel som do veľkej budovy a výťahom sa vyviezol na 7 poschodie. Aj keď to bolo nízko oproti ostatným budovám bol tu krásny výhľad na polku Berlína.

Boli tu sklenené kancelárie, čo sa mi mrte páčilo. Prišiel som na roh budovy. Rose sedela na pracovnom stole a pozerala sa na výhľad.

Zaklopal som na dvere. Prudko sa otočila a keď videla medzi dverami mňa zasmiala sa.

,,Nevedela som že aj futbalisti k nám budú chodiť!" pokrútila hlavou.

,,Musíš byť šéfov miláčik keď máš najväčšiu kanceláriu!" povýšenecky som sa zasmial a bez povolenia som sa posadil za jej pracovný stôl.

,,Môžeš sa posadiť!" zasmiala sa a tiež sa posadila do kancelárskej stoličky.

Ruku som si položil na operadlo na ruku, podoprel som si hlavu a pozeral som sa na ňu spýtavým pohľadom.

,,Prišiel si si aj niečo vybaviť?" nervózne sa na mňa pozrela.

,,V nemocnici si bola iná!"

,,Nemocnica je za nami!"

,,Prečo si zdrhla?"

,,Nezdrhla!"

,,Ušla si, pretože si vedela že ešte za tebou prídem?"

,,Už si si aj odpovedal!" usmiala som sa na neho.

,,Ja neverím, prečo si to spravila?" pokrútil som hlavou.

Pohľad Rose

Myslela som si že sa už neuvidíme, poznala som pár známych ľudí, aj keď neboli športovci, všetci boli rovnaký, kým niečo potrebovali tak ma poznali, a potom sa tvárili že ma nepoznajú! Myslela som si že Nik je tento prípad.