💞Happy End? 💞 /DOKONČENÉ/

•17•

Hamburg volá

Podľa všetkého čo som videla, je streda ráno, 10 január.

Nechcene vstávam znovu z postele do ukrutnej zimy. Prvé zobudenie nastáva hneď ako položím chodidlo na studenú plávajúcu podlahu. 

Druhé zobudenie prichádza pri pohľade na mobil. 8:32.

Buchnem sa po líci a pozriem sa tam ešte raz.  Čas ma neklame a naozaj som zaspala. Hneď píšem sms šéfovi že dorazím o 9:00.

Mám presne 28 minút na to aby som sa dala do poriadku. Pozbierala som čo najrýchlejšie všetky papiere, umyla si zuby obliekla sa a utekala do práce.

Nemala som čas si kúpiť dennú tlač. Ani rannú kávu. Dorazila som do práce, Kika a Emily sa hneď na mňa pozreli.

,,Zadovážte si priateľa Rose, to bude najlepší budík!" pousmial sa medzi dverami. Neučesaná, neupravená som sa na neho pozrela. Ešte že si mám čas žehliť po večeroch  moje hrozné vlasy. Od prírody sú brčkavé. Nechám si ich tak len na zvláštne príležitosti. Inak idú pod žehličku. 

Vyzeral byť fajn naladený. Usmiala som sa a otvárala som kanceláriu.

Sotva som si stihla sadnúť vo dverách už stála tá najotravnejšia  osoba na svete. Karin. 

Vyložila som kopu papierov na stôl a čo najrýchlejšie som hľadala návrh na ktorom sme spoločne pracovali s Nikom.

Všetko som jej ukázala, bola ohromená a konečne súhlasila. Nasledovala druhá časť, prerábka. Spadol mi kameň zo srdca keď som ju mala vybavenú. Môj tým finišuje z prácou jedného bytu, takže by som ju mala mať z krku do konca týždňa.

10:30

Opatrne si kráčam pre prvú kávu, ktorá mi ráno nebola dopriatá. Dnes ma nečakal ani dlhý deň. Dnes to bolo len štvrtina z toho čo som mala včera.  Tešila som sa na večer, znovu som mala voľno a plánovala som spať. Táto jediná aktivita bola naplánovaná na večer.

Už 15 minút sedím na stoličke, obhrýzam pero a čumím do blba.  Nevedela som kto bol ďaľší klient. Zabudla som si doma diár, aj keď ho moc nepoužívam, občas si tam píšem stretnutia. 

Odhodlám sa odtrhnúť nemý pohľad zo zeme, aj keď sa mi moc nechce a začnem navrhovať jednu z ďaľších izieb pre pána Hoffa.  Celý čas čo sa ním zamestnávam, som nezistila ani ako sa volá. Do mobilu mi prišla pripomienka že mám byť na stretnutí v Hamburgu s Hoffom a predložiť mu základný pôdorys.

Pozriem sa na hodiny, práve je 11:00, ako si tak v hlave počítam, tri hodiny cesta a presne 289 kilometrov. Diaľnica to istí. Bola to jediná možnosť. Oznámila som šéfkovi že odchádzam do Hamburgu na stretnutie. Nasadla som do auta a pustila obľúbené techno.  Cesta nebola ani taká dlhá ako by sa zdala. Pesničky mi spríjemnili cestu a nejedenkrát som pridala tempomatu viac ako bolo dovolené. Ponáhľala som sa. Prišla som v zdraví a náskok som mala pol hodinu pred reálnym časom, podľa ktorého som tam mala doraziť.

Vkročila som do staršieho hotela. Vedľa neho bolo hneď stavenisko kde mal stáť nový hotel pána Hoffa.  Stretla som ho pri recepcii, balil tam nejakú prsatú babu. Hneď ako si ma všimol odišiel od nej a začala sa usmievať.

,,Stavím sa že vám sadla na lep a ide s vami na rande!" usmiala som sa.

,,Som tiež veľmi rád že Ťa opäť vidím a že si poctila hotel môjho otca tvojou návštevou!" viedol ma nevedno kam.

Nakoniec sme prišli do miestnosti kde bol hádam ten najkrajší výhľad na Hamburg.  Kancelária jeho otca.

Najkrajší výhľad, nemohla som sa vynadívať.

,,Vitaj!" podal mi ruku a mokrými perami sa mi dotkol líca. To ma dostatočne zobudilo a začala som vnímať!

,,Vďaka." usmiala som sa. Posadila som sa na miesto kde mi ukázal. Vytiahla som papiere a začala mu ich ukazovať. Po chvíli tam prišla znovu ďaľšia plastická bábika. Videla som že znervóznel keď videl že prišla. 

,,Nepovedal som dostatočne zreteľne že tu chcem byť s ňou sám? Nemusíš tu oxidovať!!!!" zavrčal tak, že som sa ho začínala báť aj ja.

,,Deje sa niečo?" spýtala som sa ho keď odišla tá dievčina.

,,Všetko v poriadku, to si nevšímaj, je tu dnes dusno!" viac som si pripadala ako v nejakom striptíz klube ako v kancelárii hotela. No bola to jeho vec, ja som tu bola len pracovne. 

,,Otec má robiť poriadok medzi zamestnancami, tak sú nervózne!" usmial sa a vysvetľovala som mu ďalej. 

Po chvíli prišiel nejaký starší pán do kancelárie. Nedalo sa nevšimnúť že spozornel ešte viac.

,,Oci toto je moja architektka Rose, Rose toto je môj otec." usmial sa do široka.

Predstavila som sa a podala som mu ruku. Bol tak isto galantný ako jeho syn. ,,Franz Hoff!" usmial sa.

Bol príjemný a pôsobil na mňa iným dojmom ako to bolo na prvý pohľad u jeho syna. 

Bol nadšený z hotela. Pôdorys schválil a asi najviac sa mu páčili tie virtuálne 3D návrhy. 

Po úspešnom stretnutí, ma Mathew ako som sa dozvedela, pozval na neskorý obed. Začínala som si s ním viac rozumieť. Občas mal ešte takú nervóznejšiu náladu, ale vždy ako som na to nenápadne upozornila to vykompenzoval úsmevom.

Po obede sme sa rozlúčili a ja som sa ponáhľala do Berlína. Znova mi  nastavený tempomat trošku ušiel, no bolo to len párkrát. Okolo 16:00 som vchádzala do Berlína, zastavila som sa cestou ešte si kúpiť niečo na jedenie. Kúpila som si cestoviny. Doma som ich uvarila a čo najpomalšie som si ich vychutnala. 

-Stretneme sa dnes o 19:00?- napísal mi Nik.

Zasmiala som sa nad ňou pretože som úplne po týchto dňoch, teda až a včerajšok, zabudla nejak naňho.

-Čo plánuješ?-

-Pôjdeme do fitka? 😊-

-Platí!-    bolo na čase si vyhodiť s kopýtka, a čo bolo lepší nápad ako fitko? Jednoznačne nič. 

18:45

Nikove auto stojí pred našim domom. Schmatla som športovú tašku. Hneď ako videl že som vyšla z dverí vystúpil z auta a čakal ma.

,,Rád ťa konečne vidím!" doširoka sa usmial.

,,Môžem ťa objať?" spýtala som sa ho.

,,Pýtať sa nemusíš!" vrhla som sa  do objatia skôr ako to povedal. 

,,Chýbala si mi!" povedal po chvíli. ,,Mala si ťažký deň?"

,,Aj ty mne, ani nie,  ráno som zaspala a nakoniec som zistila že mám byť v Hamburgu.. V pohode deň, čo ty?"  sadali sme si do auta.

,,Ja som mal dnes hrozný deň!"  nevyzeral moc nadšene.

Natiahla som sa k nemu. Rukou som si otočila jeho tvár k tej svojej a pobozkala som ho. Veľmi som sa tešila že znova cítim jeho pery...