Like an (y)Arrow

About the Sun and the Moon

Vypnite niekto ten mobil, lebo ho rozbijem! Kto môže volať o takomto čase? Prevrátila som sa na druhú stranu a šmátrala po mobile na nočnom stolíku. Skôr, ako som sa k nemu dostala, zvonenie prestalo. Miesto toho sa ozval Jungkook po kórejsky.

Takže to nie je môj mobil. Fajn, bolo by na mieste zobudiť sa. Otvorila som oči, aj keď telom už som bola dávno pri vedomí.

Jungkook stál pri dverách balkónu a telefonoval. Zbežne som pozrela na budík, ktorý ukazoval iba päť hodín ráno. Ach, mohla som ešte hodinu spať.

Hovoril rýchlo a nahodil svoj busanský prízvuk, takže som mu rozumela možno aj každé piate slovo. Tuším to robí naschvál. Aj napriek tomu som natŕčala uši, až boli špicaté. Zvedavosťou som priam horela.

No konečne!  Už ma mrle v zadku žrali od zvedavosti. Čakala som, že sa hneď dozviem, čo je vo veci. Ale to by nebol Jungkook, keby ma nenaťahoval. Najprv sa tajomne uškŕňal, potom sa začala smiať a nakoniec behal po izbe a tlieskal rukami ako malý chlapček. Zbláznil sa? Má porážku alebo čo?

„Láska, desíš ma. Povedz mi, čo sa stalo." Skúšala som pokojne, ale naozaj ma začínal desiť. Trochu sa upokojil, ale nesadol si ku mne.

„Kvetinka, všetko je perfektné. Všetko ide, ako má! Som nadšený!" to bolo všetko, čo mi k tomu povedal. Jungkook popiskujúc si vyšiel zo spálne a zamieril do kúpeľne dať si sprchu. Ja som ho nasledovala. Nie nešla som sa k nemu pridať, chcela som vedieť z čoho sa tak veľmi teší.

„Tak mi povedz, kto volal. Nenapínaj ma! Nemám rada, keď začneš a nedokončíš myšlienku." Stála som vo dverách kúpeľne a sledovala ho. Voda tiekla a on neodpovedal. Teda, ďakujem pekne! Z toho som usúdila, že ma cez prúd vody nepočul.

Urazene som si odfrkla a odpochodovala do kuchyne spraviť nám raňajky. Nedopustím, aby sa on zmocnil tejto kuchyne. Po jeho zásahu by tu nastal druhý Černobyľ.

Bude nám musieť stačiť chlebík s maslom a šunkou. Nič iné sme totiž doma nemali a obchod bol o piatej ráno ešte zatvorený.

Aby som tento skromný pokrm vylepšila, spravila som nám kávu. Potom som šla ustlať postele a prezliecť sa, stále prenasledovaná nezodpovedanou otázkou. Kto volal?

Sedela som v jedálni zahĺbená vo svojom svete. V hlave som mala ako puzzle rozkúskované obrazy. Rôzne verzie, čo sa mohlo diať na druhej strane telefónu, keď Jungkook tak vyvádzal. Lenže ani jeden nebol dostatočne skvelý nato, aby v mojom frajerovi vytvoril toľkú radosť.

Dostal nové auto? Jimin mu kúpil jeho obľúbenú postavičku Ironmana? Na účte mu pribudlo ďalších niekoľko tisíc? Čo, čo to len môže byť?! Chcem to vedieť inak ma roztrhne od nervov.

Po byte sa rozliehal Kookieho hlas. „Áno, Muži v čiernom? Potrebujem vašu pomoc," približuje sa ku mne s imaginárnym mobilom v ruke a iba uterákom okolo pása, „Moju priateľku zhltlo strapaté mimozemské stvorenie. Ako rýchlo viete prísť?"

„Možno o chvíľu zhltne aj teba, ak ma budeš provokovať." Hodila som po ňom prísny pohľad. Ani vtedy mu nezmizol úškrn z tváre. „Tuším si tohto marťana nechám. Aj keď je trošku strapatý, je neskutočne atraktívny. Planý poplach, vašu pomoc nebudem potrebovať." Pristúpil z boku ku mne a vtisol mi na pery sladký bozk. Bol kratučký ako bozk od rodičov na dobrú noc, zato plný lásky a nehy.

„Tak povedz svojmu sexi marťanovi, kto ti volal. Nech sa aj on môže tešiť s tebou. Možno ho potom prejde úmysel zožrať ťa." Omotala som si ruky okolo jeho pása a hlavu oprela o svalnaté brucho. Aj on ma objal, ale nič navravel. Tak som ho posmelila. Vytrčila som bradu a moje zuby sa zaryli do pokožky na jeho ruke. Normálne som ho pohrýzla, predsa som mimozemské monštrum.