Like an (y)Arrow

Solving the Crime

Yong Joonove očká boli plné sĺz. Pretekali cez okraje viečok a on si ich medzi vzlykmi utieral z líc.

V jeho očiach som však videla niečo horšie ako slzy. Bol to strach. Bola som na milión percent presvedčená, že to má na svedomí jeho otec.

Vedela som však aj, že obeť domáceho násilia sa kvôli tomuto strachu neotvorí polícii. Spolupráca nebude možná, ak nebudú obaja presvedčení, že mi môžu veriť a už sa im nič nestane. Túto istotu som však nemala zatiaľ ani ja. Rozhodla som sa preto miesto činov, klásť otázky.

„Poď sem, drobček," roztvorila som náruč, aby sa mi v nej mohol skryť

„Neboj sa. Nikomu volať nejdem. Dnes máme predsa iné plány. Ale chcem sa ťa na nejaké veci opýtať."

Drobček váhal. Žmolil si rúčky a vedela som, že tá časť z otázkami sa mu nepozdáva.

„Dobre, nebudem sa pýtať teraz. Najprv ti poutierame slzičky a ošetríme boľačku, okej?" Navrhla som, aby som opäť získala jeho dôveru.

Yong Joon napokon súhlasil. Rozbehol sa tých pár krokov a skryl si tvár do mojej hrude. Vzala som ho na ruky a prešla s ním opäť na gauč.

So stojanu som vytiahla papierovú vreckovku a pomaličky, veľmi jemne som sa mu dotýkala vlhkej tváre. Osušila som mu slzičky a znova si ho k sebe privinula. Neviem, kto z nás dvoch toto potreboval viac, ale myslím, že nám to pomohlo obom.

...

„Yong Joon, ubližuje ti niekto?" spýtala som sa, keď sedel v kúpeľni na pračke a ja som mu modrinu natierala Framykoin. Pri silnejšom dotyku sa vždy nepatrne mykol.

„Nie. Spadol som zo schodov. Ocko vždy vraví, že som nešikovný a mám na seba dávať väčší pozor."

Pri zmienke o jeho otcovi mi zovrela žlč, ako veľmi mi z neho škrípali zuby. Nie je možné, aby vravel pravdu. Tie modriny sú jasné otlačky prstov. Ale vzhľadom nato, že sa mu ich snažím vyliečiť o pár dní už nebudem mať žiadne dôkazy o tom, že sa jedná a domáce násilie. Musela som si nejaký dôkaz zaobstarať.

„Zlatko, teraz sa nemusíš báť. Ja si iba odfotím túto tvoju nešťastnú modrinu. Nebudem to nikomu ukazovať ani to nikam nepošlem. Len si to odfotím, aby sme sa mohli o pár dni pozrieť, ako pekne sa to hojí."

Inej cesty, ako klamať mi teraz nezostávalo. Koniec koncov, nechystala som sa to použiť. Zatiaľ. V hlave sa mi rysoval plán a tieto fotky v ňom zohrávali iba vedľajšiu úlohu.

Bola som rada, že moje presvedčovacie schopnosti sa zachovali a dokázala som obrnkať päťročné dieťa.

Yong Joon sa nechal vyfotografovať a jasom cítila, že mi začína znova dôverovať. Povedala som si, že sa k správnej odpovedi dopracujem maličkými krokmi. Otázkami celkom neškodným, zasadenými priamo do bežnej konverzácie. Celkom neškodné vyšetrovanie.

Môj súkromný plán, skrytý pred Yong Joonom vychádzal skvele, tak isto, ako zvyšok nášho večera. Boli sme spolu na prednáške, ale keďže som sa nič nové nedozvedela, odišla som skôr. O asi dve hodiny, hups.

Doma sme dopozerali Frozen a šli sme sa osprchovať. Pripravila som mu osušku a pomohla mu so sprchovaním. Keď si obliekal pyžamo s červenými autíčkami na tričku nadhodila som znova otázočku. Siete rozhodené.

„Myslíš, že keď sa chlapci vrátia, pôjde Namjoon za mamou do nemocnice? Možno by ste mohli ísť spolu pozrieť nejaké múzeum s autami, kým mamu pustia, čo ty nato?" Dúfala som, že moja intuícia sa ani v tomto nespletie.