Like an (y)Arrow

Good Advertisment?

Modrá, modrá... Sedela som za stolom a pila svoju rannú kávu. Popritom som hypnotizovala modrý fľak na stene nad sedačkou. Radšej sa k tomu nechcem vyjadrovať. 

Prehovoril ma, aby som mu nafarbila vlasy. Na modro, ale výber tiež ponechám bez komentára. Tak som teda súhlasila, snažila sa, aby to vyzeralo, čo najlepšie. Trvalo to asi dve hodiny. Najprv odfarbiť, umyť, nafarbiť, čakať a znova umyť. No a vo fáze čakania, keď sme pozerali telku mi Jungkook opečiatkoval svojou hlavou stenu. Nechcel, aby som mu na hlavu dala sáčok.

Tvrdil: „Sľubujem, že nič nezašpiním, len mi to nedávaj na hlavu." No a presne tak to dopadlo. Oprel si hlavu o stenu a teraz na mňa bude každé ráno hľadieť nástenný Šmolko. Keby som ho neľúbila ako koňa, asi by som ho zabila.

„Dúfam, že keď prídeš, vyčistíš to." Prízvukovala som mu to asi po milióntý krát. Iba prekrútil očami, načo som sa výstražne zamračila.

„Pokúsim sa, ale nebolo by jednoduchšie prekryť to niečím? Alebo ti rovno miesto tejto špajze kúpiť normálny byt?"

„Láskavo neurážaj tento príbytok. Na slovenské pomery je toto luxus. Nikam sa sťahovať nechytám a TY TO VYČISTÍŠ!" Štuchala som mu prstom do hrude. Odpovedal stroho rozkaz, vtisol mi bozk na pery. Sladký ako vždy. Potom jeho modrá hlava zmizla za dverami môjho bytu. Šiel do práce a ak chcem z niečoho žiť, mala by som ísť aj ja.

.........................................................................................

Kráčala som hore ulicou smerom k obchodu. Na celej ulici bolo počuť hlasný jakot, ženské hlasy. Už som zahýbala za roh, keď som dostala infarkt. Nemohla som dovidieť na svoj obchod. Pozdĺž celej ulice sa tiahol had tvorení dievčatami. Každá mala so sebou minimálne jednu fotku môjho frajera a jeho skupiny. V mysli som sa modlia, nech si tu nespravili nejaký žúžo meeting. Chlapci sú schopní nemožného, preto by ma to ani dnes neprekvapilo.

Predierala som sa davom a stále som netušila, čo tu tie žieňatá robia. Máme snáď výpredaj? Pokiaľ ja viem, tak nie. A ako s tým všetkým súvisia BTS? Asi ani nechcem vedieť, o čo tu ide.

„Hannah, pre Boha, čo sa to tu deje?! Videla si ten blázinec vonku? To je hotová Army kalamita, mali by zavolať odhŕňačov. Ledva som sa sem dostala." Zadychčane som kráčala do ateliéru. Hannah z neho vybehla totálne vydesená.

„Soo Ah, myslela som, že vieš, čo sa deje. Videla si twitter? Je toho plný internet. Musela som zavrieť už pred hodinou, sama to tu nestíham. Nechcela som volať, viem, že si bola s Jungkookom, poslal ti sem kvety. Čo budeme robiť?" Sypalo sa z nej ako z mlynčeka. A ako je mojim dobrým zvykom, zase som bola mimo obraz. Neviem, čo sa deje na twitteri. Od včera rána som tam nebola. Jungkook tiež zrejme nič nevedel. Tak, čo teda spôsobilo tento zmätok?

Odblokovala som mobil, stačila ikonu aplikácie a hneď na mňa vyskočilo vysvetlenie. Chlapci odfotení ako opúšťajú môj obchod. Hneď nato Jinov post, kde spomína skvele strávené dopoludnie. Už to dávalo zmysel.

Konšpiračné teórie zapracovali a máme to tu. Reklama pre môj obchod, psychiatria na ulici aj u mňa v obchode. Takže to by sme mali, ale druhá otázka je stále nezodpovedaná. Čo budeme robiť? Bolo treba rýchlo rozmýšľať. Bolo by fajn získať toľko peňazí, ale ako to máme zvládnuť dve? Premýšľala som, prehodnocovala až som si nakoniec povedala, že reklama je reklama. Treba využiť príležitosť. Čo také by mohli chcieť pubertálne kórejské dievčatá, čo sú závislé na mojich kamarátoch. Jednoduché repliky kostýmov, možno sem tam niečo nezvyčajné. To zvládnem.

Pred tým, ako som znova otvorila, dala som Hannah jasné inštrukcie. Potom som zavolala Jin-Ho a poprosila ju o výpomoc. Ochotne súhlasila, zlatíčko moje. Poslednú vec, čo som urobila bola, že som poslala do skupinového chatu fotku toho chaosu vonku.

Napísala som: „Tuším vám tentokrát fáza inkognito veľmi nevyšla. Radšej sem dnes ani nechoďte, lebo vás rozpučia."

...................................................................................

Jin-Ho sa dovalila vo obvyklom štýle. Skoro som ju zabila, keď vystupovala z limuzíny a na dverách bolo napísané BTS. Dievčatá škriekali a ostali v nemom, keď zistili, že z limuzíny vystupuje nejaké "obyčajné dievča". Privítala ma so slovami: „Dobrá reklama, mala si im to povedať skôr, možno by si už bola za vodou." Musela som sa zasmiať, aj keď som na to nemala celkom náladu. Bola som v časovom sklze a tie pískajúce dievčatá ma desili. Len čo sme otvorili sa to však upokojilo.

To som nečakala. Zo šialene nadšených dievčat sa stali rozumné, vyspelé dámy. Najlepšie bolo, že ich vôbec nezaujímala cena, len nech to má niečo spoločné s BTS. 

Hannah za kasou prijímala dievčatá a ukazovala im širokú škálu látok, z ktorých si mohli vyberať. Občas sa pokúsila o zdvorilostnú komunikáciu. Ale takmer vždy sa stalo, že jediná otázka spustila príval oslavných básní o nikom inom ako o BTS. V duchu som sa šla popučiť od smiechu nad jej zdesenými výrazmi, keď nevedela, ako reagovať. Zato Jin-ho išla ako strela.

Komunikatívna, ako vždy, dokázala viesť konverzáciu na svojom pracovisku a ešte aj za Hannah. Odpovedala dievčatám a z čoho som nebola úplne nadšená, občas vyklopila aj veci, ktoré o BTS vedieť nemuseli. Napríklad, že Jimin jedol ramen rukami, keď bol opitý. Ale tak, zachránila situáciu, nemám jej to za zlé.

Uvedomila som si, aké rovnaké a zároveň odlišné Army sú. Možno majú radi rovnakú skupinu a chcú ten istý sveter ako desať dievčat pre nimi, ale ani jedna nie je rovnaká. Každá mi o chlapcoch povedala niečo iné. Každá svoju lásku prejavovala inak, ale ani jedna slabšie ako druhá. Dovolila by som si tvrdiť, že v ich srdciach nie je miesto pre iných sedem chlapcov, ako týchto. Za celý čas, čo tu boli sa nestalo, že by nastala nejaká zvada, alebo by sa pohádali. Boli k sebe aj k nám milé, úctivé. Aj keď každá má radšej iného, dokázali viesť plynulý rozhovor bez jediného krivého slova. Vymieňali si medzi sebou čísla a pri rozlúčke ani jedna nevynechala: "Vidíme sa na koncerte!" Znova som lepšie pochopila, prečo sú pre mojich chlapcov tieto malé ženy dôležité.

Bol to asi najdlhší deň v mojom živote. Prvý raz som pochybovala o tom, že deň ma len dvadsaťštyri hodín. Kým som všetko poupratovala, rozlúčila sa so svojimi pomocníčkami a prišla domov, bolo asi jedenásť. Jungkook už bol doma a ako malý chlapček čakal ma napapaný, v pyžamku, zuby umyté. Pozeral telku, skoro zaspával. 

Podišla som k nemu, obdarovala ho na privítanie sladkým a dlhým bozkom. To ho na chvíľu prebralo, ale iba dokým som mu povedala, že môže ísť spať a nemusí na mňa čakať. Súhlasne, ospalo prikývol. Predtým než odišiel mi pripomenul, že sa mám najesť a odcupkal do izby. Počula som iba zavretie dverí.

Poslúchla som Kookieho radu a najedla sa. Potom som si dala sprchu a pripravila si veci na zajtrajšie ráno. Pred spaním som na internet zavesila inzerát, že hľadám do svojho obchodu výpomoc. No a potom už naozaj unavená, pobrala som sa k Jungkokovi. Ten si sladko spal. Ako náhle ma pocítil vedľa seba, ovinul svoje ruky okolo môjho pása a spal ďalej. Ani som si neuvedomila, ako veľmi mi počas dnešného dňa chýbal. 

Mali sme naplánovaný spoločný obed, ale museli sme ho zrušiť. Cítila som sa kvôli tomu previnilo, aj keď viem, že Jungkook sa nehnevá. Chápe, že práce je pre mňa rovnako dôležitá, ako pre neho. No i tak ma to mrzí.

Aby som sa necítila tak previnilo, pobozkala som jeho nevinnú tváričku. Sledovať ho, ako pokojne leží a pláva kdesi v ríši snov ma ukľudňovalo. Jeho objatie mi dávalo pocit istoty, že mi len tak nezmizne. Aj moje viečka pomaly oťažievali a ponárala som sa do hlbín mojich strašidelných predstáv. Ani túto noc mi moja hlava nedala pokoj.

„Nikto však nečakal, že týmto dňom to všetko iba začalo......"