Like an (y)Arrow

Heartache

...
„V tom aute som mala sedieť ja! Jungkookie, je mi to ľúto. Odpusti mi, prosím ťa. Je mi to ľúto, dočerta, preber sa! Prosím. Sľubujem, že na teba nenakričím, nebudem sa hnevať, keď sa preberieš.....Vezmem si ťa, len sa vráť ku mne." Plakala som s hlavou opretou o naše prepletené ruky

„Vážne?" okamžite som zdvihla zrak.

Videla som dve veci. Jimina váľajúceho sa od smiechu na posteli a Jungkooka, ako na mňa pozerá. Sedela som a medzi žmurknutiami uvažovala, či sa mi nesníva.

„Kamoško, keby ju prerušíš o dve sekundy skôr...," Jimin sa smial ako idiot.

Jungkook sa škeril, ale zo mňa stále nič nevyšlo. Trvalo pár minút, kým som spracovala informácie. Po týchto zvrátených chvíľach som sa spamätala.

Pozrela som sa na oboch: „Tebe neublížim, stále si priveľmi doráňaný, ale ty Park Jimin, si ma neželaj!"

Vstala som a vrhla sa na neho. Jimin predo mnou utekal. Naháňala som ho po izbe a nadávala mu, on kričal, bránil sa. Jungkook sa nás snažil zastaviť, ale povedzme si úprimne, čo proti nám zmôže invalid?

Chalani z chodby boli nalepení na skle dverí a sledovali situáciu s pobavenými výrazmi.

J dostal odo mňa milosť a všetko sa dostalo na pokojnú úroveň.

Jungkook utešoval Taeho, ktorý sa po návrate do izby rozplakal. Vravel, „Bože, ani nevieš, aký som šťastný. Myslel som si, že už ťa neuvidím." Rumádzgal viac, ako ja za posledný týždeň.

Všetci sme boli šťastnejší. Konečne po tak namáhavom týždni zavládol pokoj.

Jimin bol skoro zdravý. Zlomenina ruky sa hojila a ostatné škrabance nebolo skoro vidno. No a dnes táto skvelá správa. Jungkook sa prebral a žije.

Celá táto skvelá správa mala však jeden háčik. Prišla poobedná vizita a pri vyšetreniach sme zistili, že Jungkook ma na mieche opuch. To jest, nemôže chodiť. A hoci by ho za normálnych okolností pustili z nemocnice o pár dní, teraz sme museli zbožne dúfať, že z toho nebude mesiac.

...

Aby som vás zbytočne nenaťahovala. Jimina pustili z nemocnice ešte v ten deň. Ďalšie ráno sa všetci vrátili do Kórei. Potrebovali po tomto hektickom týždni stráviť čas s rodinou. A na moju žiadosť zariadil pán Wang, aby Jungkookovi rodičia mohli prísť za ním.

V Amerike sme v tej istej zaprášenej nemocnici strávili aj s rehabilitáciou tri týždne.

Za ten čas ma Jungkookova mama nezačala mať rada, ale vyslúžila som si jej uznanie. Aspoň niečo.

Pre ich odchodom mi stihla povedať: „Nie si pre neho dosť dobrá, ale dokážeš sa o neho postarať." Asi toľko k rodinným vzťahom.

Ešte keby bola vedela, že som si Jungkooka skoro naozaj vzala...

...

Počas týchto troch týždňov Jungkook prežil sériu veľkých citových výlevov, počas ktorých sme sa opäť zblížili. Najradšej mám však ten, keď mi povedal, že ma počul.

„Keď som spal, tak som sa najprv bál. Bál som sa, že som tam sám, ale potom si prišla chytila ma za ruku a rozprávala. Počul som tvoj hlas a už som viac nemal strach." Rozprával mi jeden večer, keď sme sa spolu dívali na film.

Od toho večera presne o tri dni sme už nastupovali do lietadla smer domov. Soul.

Jungkookovi opuch ustúpil. Mohol stáť, ale s chôdzou mal ešte problémy. Na dlhé prechádzky či behy si bude musieť počkať.

Má nariadený dvojmesačný rehabilitačný plán v špičkovom kórejskom centre, preto mu Wang udelil hiatus. Preto sme sa vlastne vracali domov, aby mohol nastúpiť do kurzu.

„Hlavne už poďme domov," zašepkala som Jungkookovi do ucha, keď sa ma po tisíci krát pýtal tu istú otázku.