Like an (y)Arrow

Cleaning up the mess

„Nepôjdeme sa prejsť?" spýtala som sa po hodine sedenia v kaviarni. Naše poháre od limonády zívali prázdnotou. Jediné, čo nám na tanieri ostalo, boli omrvinky z koláča. Naša konverzácia sa len rozbiehala, pretože s plnými ústami sme toho veľa nenahovorili.

„Ehm... Jasné, pôjdem rada," odpovedala Natsumi. Jej hlas sa od rozpakov ešte stále chvel. Chcela som ju zobrať na miesto, kde sa budeme môcť rozprávať otvorene a ona sa bude cítiť príjemne.

Zavolala som na čašníčku a poprosila ju o účet. Po naskenovaní QR kódu som vstala a zamierila k dverám. Len čo som sa letmo obzrela, či ma Natsumi nasleduje, zmrzla som. Cítila som sa veľmi trápne. Vôbec som si totiž nevšimla, že miesto stoličky doteraz môj hosť sedel na invalidnom vozíku. A teraz som sa len dívala, ako sa ma na kolieskach snaží dobehnúť.

Okamžite som sa spamätala a prišla k nej. Obišla som ju a vzala do rúk úchyty na vozíku. Odtlačila som ju až von kúsok za kaviareň.

„Prepáč, vôbec som si to neuvedomila." Ospravedlnila som sa s nemotornou poklonou. Od hanby sa mi až triasli členky. Natsumi však iba nechápavo zažmurkala. Keď si všimla môj pohľad na jej nohách nepríjemne sa pomrvila.

„Oh," povedala a snažila sa zahnať myšlienku, ktorá sa jej práve prehrávala pred očami. „To nič. Možno som mala spomenúť, že som hendikepovaná. Neznášam to slovo," priznala sa mi. Trpký smiech len potvrdil jej slová.

„Povedz mi o tom viac. O tebe, prosím." Poprosila som s vľúdnym hlasom a znova sa chopila vozíka.

Tlačila som ju pred sebou medzi uličkami smerujúcimi k nábrežiu a počúvala, čo mi rozpráva. Samozrejme, som ju uistila, že môže kedykoľvek prestať, ak sa bude cítiť nepríjemne.

„Nie, je to v poriadku. Iba som ešte nestretla človeka, čo by sa o mňa toľko zaujímal. Kvôli svojmu problému často nechodím do školy a preto nemám ani veľa kamarátov. Vlastne nemám žiadnych. Okrem mojich súrodencov a ich kamarátov. Už to bude päť rokov, čo som ostala na vozíku." Pri poslednej vete si iba ťažko povzdychla .

„Keď som mala dvanásť," na moment sa zamyslela, akoby počítala čas, čo odvtedy uplynul, „áno, dvanásť. Po ceste zo školy som sa zrazila s autom. Mala som pomliaždené rebrá a vnútorné krvácanie. No a počas vyšetrení a operácie zistili, že mám Ewigov sarkóm pozdĺž chrbtice. Keďže som sa musela najprv zotaviť po predošlej operácii nemohla som podstúpiť liečbu. No a po dvoch mesiacoch v nemocnici na chemoterapii mi našli aj ďalšie nádory." Dohovorila a obrátila hlavu mojím smerom. Skúmala môj pohľad a snažila sa zistiť, čo si myslím.

Nedalo mi to a predsa som sa spýtala: „Je možné postaviť ťa znovu na nohy? Ako sa vlastne stalo, že si prestala chodiť?" Natsumi sa na mňa doširoka usmiala a potom sa dokonca začala smiať.

„Je to vlastne celkom vtipná príhoda. Jedno ráno som sa zobudila, že mi treba cikať, ale nevedela som sa pohnúť z miesta. Tak som zavolala sestričku, ale bola na rannej vizite. A keď prišla bol s ňou aj strašne pekný doktor. No práve keď odkryl perinu, aby zistil z čoho pramení môj problém s chodením som sa pocikala. Bolo to strašne trápne a hanbila som sa ako pes. Ale teraz sa na tom s doktorom už iba smejeme."

Natsumi mi rozprávala o tom, ako jej odstránili nádory, ale jej kostný štep sa neujal. A preto musela liečbu opakovať. Vracali sa jej obrovské bolesti a domov jej volali záchranku. Vrátila sa preto naspäť do nemocnice a tam strávila s prestávkami dva roky. O niekoľko týždňov má podstúpiť ďalší zákrok. A už jej len ostáva dúfať, že sa druhý pokus s kostným štepom podarí.