Like an (y)Arrow

If The Hour Could Be a Day

Po príchode ku mne domov som si vybalila všetky veci a strčila ich rovno do práčky. Voňali chlórom a morskou soľou, čo bola podľa mňa zaujímavá kombinácia. Najradšej mám však sviežu vôňu bavlny.

Večeru sme stihli po ceste z letiska, takže som sa nemusel a obťažovať s varením. Jungkook si kontroloval batožinu na zajtra. Rozhodla som preto, dať si rýchlu sprchu.

Po pomerne dlhom čase strávenom v kúpeľni (veď to poznáte "rýchla sprcha") som si vymenila smenu s Jungkookom. Keďže bolo pomerne neskoro, na film som radšej ani nemyslela. Obaja sme sa potrebovali dobre vyspať.

Pripravila som čisté periny a uložila sa na svoju stranu. Onedlho prišiel Jungkook. Uterákom si sušil vyblednuté modré konce vlasov. Ani sa mi nechce veriť, že keď sa vráti bude jeho bujné háro preč. Neviem si ho predstaviť bez jeho ofiny, čo mu neustále padá do očí.

„Počuj kvetinka, musím ti niečo povedať." začal Jungkook pri ukladaní sa do postele. Nezhasol nočnú lampičku, takže to bude niečo dôležité. Chytila som ho za ruku a stisla ju. Signál, že môže pokračovať.

„Tak som rozmýšľal... Ja viem, že ich nepotrebuješ, ale aj tak ti ich chcem dať. No, ja som ti ich vlastne už dal, zajtra ti prídu na účet." Vyvalila som na neho oči. On mi poslal peniaze? Pre boha, radšej nechcem vedieť koľko!

„Máš tam pätnásť miliónov wonov. Prosím ťa nepanikár hneď. Keď vidím, ako sa na mňa dívaš mám pocit, že je to veľa. Ale nie je. Pretože takto sa nemusíš báť, že sa niečo pokazí a ty nebudeš mať na nové. Môžeš chodiť bez obáv nakupovať. Keď sa budete s Jini nudiť, môžete si skočiť na víkend do wellness, alebo kam chceš. Sú nato, aby si ich použila tak, ako uznáš za vhodné. Sú iba tvoje, dobre?"

Mám na účte vyše desaťtisíc eur. Vôbec nepanikárim, Jungkook, absolútna pohodička. Toľko som si naposledy požičala v banke na prenájom obchodu a ešte stále to splácam.

„Láska, ale ono to je ozaj veľa peňazí. Ja ti naozaj ďakujem, ale toto nemôžem prijať. Sú to tvoje peniaze a.." Nadychovala som sa dokončiť vetu, ale nenechal ma. „A ja budem preč, takže, čo s tými peniazmi môžem urobiť? Nič, budú stáť v banke. Takto ti aspoň urobia radosť." Pobozkal ma, čím zastavil moje ústa aj myseľ. Žiadne argumenty, hovorili jeho pery v spojení s mojimi.

Bozkávali sme sa, ale nie tak vášnivo, ako včera v noci. Boli to jemné bozky. Uisťoval ma, že je všetko v poriadku. Svojimi bozkami odovzdával jeho pocity mne a ja zase jemu tie svoje. 

„Keby bola hodina dňom mali by sme ešte týždeň, aby sme boli spolu," zašepkal mi do ucha. Potom si ma pritiahol do objatia a zaboril si tvár do jamky na mojom krku.

„Všetko najlepšie láska," zašepkala som mu miesto rozlúčky na dobrú noc. Už bolo po polnoci. Prvého septembra. Jungkook mal narodeniny. 

...

Zobudila som sa na zvuk budíka. Otvorila som oči, ponaťahovala sa a vstala. Prišla som k detskej postieľke a vybrala odtiaľ krásne bábätko. Vtisla som mu na líčko božtek a spolu sme šli do kuchyne.

„Pripravíme ockovi, chutné raňajky, predtým ako odíde." Povedala som nášmu dieťatku. Potom som ho posadila do detskej stoličky a začala robiť raňajky. Omylom som však drgla do pohára na stole a ten sa rozbil. Črepiny sa rozleteli po celej miestnosti. Bábätko sa rozplakalo, tak som ho vzala k sebe do náručia.

V momente, ako som sa ho dotkla, udrel mi do pokožky chlad. Začala som panikáriť. „Nemôže byť také studené." kontrolovala som ho a naozaj sa bála. Keď som si uvedomila, že nedýcha telá som sa roztriasla.