Like an (y)Arrow

Princess of the Seoul

Dnešok mal byť vraj špeciálny. Aspoň Kook to tak vravel.

„Dnešok, je po dlhej dobe výnimočný. Môžem opäť chodiť a pracovať."

Nečudovala som sa preto, keď si zo skrine vytiahol čiernu košeľu a kožené nohavice. Slávnostne upravené vlasy a štýlové okuliare posadené na jeho zajkovskom nošteku. Vyzeral odhodlaný no i tak trošku nervózny.

„Bojíš sa vystupovať po dlhom čase?" spýtala som sa ho skutočne zvedavá na jeho odpoveď.

Možno sme sa od nehody viac zblížili, ale do jeho oblačných myšlienok som nedokázala vidieť. Jungkook ma iba chytil pevnejšie okolo pliec a láskavo sa na mňa usmial: „Nebojím sa ničoho, keď budeš so mnou."

So sladkou chuťou vanilky, čo mi ostala po jeho bozku na perách sme vykročili do budovy Big Hitu.

...

Dnes mali chlapci začať nacvičovať choreografiu do šou, kde boli pozvaní budúci týždeň.

Ako inak hlavnou témou bola Jungkooka rekonvalescencia počas uplynulých mesiacov. Kým my sme sa snažili na hroznú tragédiu zabudnúť, média sa v hnisavých ranách rýpali s odvekou obľubou.

V tanečnej sále, kde sme sa mali stretnúť už sedeli chlapci. Malá Mak sa medzi nimi ťarbavo plazila. Jimin s Taehyungom okolo nej behali, ako pestúnky. Dlho som sa však z krstniatka tešiť nemohla.

Jungkook stále držiac moju ruku ma znova vtlačil do výťahu.

„Kam ma to beriete, pane?" spýtala som sa podozrievavo. Pohladil ma po líci a vľúdnym hlasom mi oznámil: „Ideme hore. Chcem ti niečo ukázať."

Jeho odpoveď bola prostá a bez zvyčajných uštipačných komentárov. Dnešok musel byť skutočne výnimočný, keď mi Jungkook prejavoval toľko nežnosti a sladkých úsmevov.

Výťah nás vyviezol na najvyššie poschodie. Od samotného vrcholku budovy nás delilo ešte niekoľko nepríjemných schodov. Jungkookove nohy, hoci boli už plne funkčné sa v polovici cesty začali jemne brániť. Našťastie s malými prestávkami sme sa zakrátko ocitli na sľúbenom mieste.

...

Obaja sme si vydýchli len čo sme uvideli slnko svietiť nad mestom. Ja som sa zahľadela na scenériu pred sebou a nechala jemný vetrík postrapatiť mi vlasy.

„Vieš," začal Jungkook rovnako zahľadený, „na tomto mieste sa z nás stali priatelia."

A mal pravdu. Na tejto streche pred zhruba dvomi rokmi, mi Jungkook zmenil život. Zachránil moju mamu a z nás sa stali priatelia.

„Hej, tu si ma videl prvýkrát plakať," poznamenala som sarkasticky.

„A aj vtedy si bola nádherná," obrátil svoj pohľad na mňa, „V ten deň som skutočne začal uvažovať o tom, čo vlastne chcem. Pohrával som sa s myšlienkou vziať ťa za ruku a ujsť preč, kde by nás nikto nenašiel. Pre teba som chcel byť iba obyčajný muž. Vtedy som sa prestal brániť pocitu, že ťa milujem."

Dívali sme sa jeden druhému do očí a v tých jeho sa zračila neodolateľná túžba. Túžba po niečom, čo mojej mysli bolo skryté. Moje a jeho srdce však bilo rovnako.

„Ty si predsa Jeon Jungkook, princ Soulu. Iného by som nechcela," pohladila som mu tvár a snažila sa zadržať slzy dojatia.

Jungkook zrazu zvraštil tvár, od bolesti sykol a jeho telo sa hnalo k zemi. Celá vyľakaná som sa snažila mu pomôcť. On ma iba jemne odstrčil preč. „Láska, čo ti je? Čo sa deje?"

„Neboj sa. Iba ma znova trochu bolia rebrá," povedal už s lišiackym úsmevom. Keby som sa nebola zľakla, asi by som mu jednu struhla za ucho. „Vieš, čo... Ty si jeden, ach škoda rečí." Mávla som rukou.

„Ale keď už tu takto kľačím....," začal si z vnútorného vrecka bundy čosi vyťahovať, „Budeš moja Popoluška? Moja princezná zo Soulu?"

„Áno"

Žiadal ma o ruku sklenenou črievičkou vykladanou drahokamami, ako z rozprávky. Nezaváhala som už ani na chvíľku. On a ja sme patrili k sebe. On to vedel od samého začiatku a bolo už iba na mne, kým si to uvedomím. Preto som už nestrácala čas.

„Áno," bola moja odpoveď. Vrhla som sa mu okolo krku. Dnes to bol on, kto nedokázal skryť slzy šťastia. „Milujem ťa," znelo mi ešte dlho v ušiach.