Like an (y)Arrow

Too perfect to be loved by me

Očami som skúmala miestnosť a analyzovala osoby v nej. Chtiac, či nechtiac mi spočinul pohľad práve na mojom priateľovi. Bolo na ňom niečo...zvláštne. Samozrejme, ak si odmyslíme, že vyzerá ako grécky boh a je jednoznačnej inej rasy. Ak aj vynecháme toto všetko, stále akosi vystupoval do popredia. Jeho husté čierne vlasy sa mu vlnili k ušiam a vyzerali akoby práve vyšiel z kaderníctva. Chcela by som mať jeho kondicionér. Vo svojom Gucci obleku vzbudzoval dojem nekompromisného mafiána. Až do chvíle, kedy sa neusmial ako malý zajko. Vtedy sa ten dojem akosi vytratil.

Stále som nevedela prísť nato, čo je na ňom také iné. Znova som pohľadom prebehla miestnosť. Vtedy mi to udrelo do očí. Tá "chyba", ktorú som na ňom videla, nebola v ňom. Bola v nás. V nás všetkých. Aj sama nevesta hoci v najkrajších šatách sveta bola v miestnosti prehliadnuteľná. On jednoducho nezapadal medzi nás všetkých. Vyčnieval z davu svojím výzorom, správaním, každou maličkosťou nám dával cítiť, akí bezcenní pri ňom sme. 

Hoci viem, že on sám sa tak nevidí, bola to pravda. On je celebrita a my iba obyčajní ľudkovia. Dva rozdielne svety. Ako obrovský Saturn a maličký Merkúr. Ako deň a noc. Ako mesiac a slnko. Ani tí sa nikdy nestretli. Jasne mi dával najavo, že ja a on k sebe nepatríme. Do srdca sa vkradol smútok. No predtým, než sa stihol usadiť vystriedal ho strach spolu s hnevom.

Keď som sa odpútala od Jungkooka, všimla som si, že sa rozpráva s mojou sesternicou Sophie. Jej pokožka mulatky vynikala v zelených šatách a pridávala jej vznešenosti. No vlastne pridávala, keby s ňou Jungkook neflirtoval. Hej, brácho, máš tu priateľku a moja sesternica nie je nijaká naivná fanúšička!

Neviem, čo ma rozhnevalo viac. Či to, že flirtuje s mojou sesternicou, alebo to, že ona mu to v pohode žerie, alebo to, že na mňa akosi obaja zabudli! Tak toto teda nie. 

Prevrátila som do seba pohár so zvyškom šampusu a s falošným úsmevom prišla až k nim. Nič som nepovedala. Postavila som sa vedľa Jungkooka a začala sa mu hrať s vlasmi. Jungkook sa trochu pomrvil, nervózne sa zasmial, ale neprerušil rozhovor. Tak som pritvrdila. Ovinula som sa mu zboku okolo krku sa venovala sa jeho profilu. Občas som sa milo usmiala na Sophie a tvárila sa, že počúvam rozhovor a zapájam sa. Keď sa zasmiali oni, smiala som sa aj ja, ale téma rozhovoru mi unikla.

Až po značnej chvíli, kedy som sa ne neho neprestajne lepila a dávala Sophie jasne pocítiť, aké postavenie v Jungkookovom živote mám, nás Jungkook ospravedlnil. Otočil hlavu ku mne a tentoraz po kórejsky, aby sme rozumeli len my dvaja povedal, „Poď so mnou." Bolo to dosť chladné a až teraz som si uvedomila, čo bude nasledovať. Prehltla som naprázdno, a nasledovala ho. 

Neviem prečo, ale mala som obavy z nadchádzajúceho rozhovoru. Vyšli sme z tanečnej sály. Mierili sme do našej pred-pripravenej izby na druhom poschodí. Držal ma za zápästie a na môj vkus pripevne ho stískal.

„To malo byť čo?" spýtal sa ma, keď zatváral dvere a konečne ma oslobodil so svojho železného zovretia.

„Akože čo, neviem o čom hovoríš," chcela som diplomaticky vycúvať. Pravý dôvod mu vešať na nos rozhodne nebudem.

„Soo Ah, dobre vieš o čom hovorím. Ten tvoj výstup bol...ani neviem aký. Bolo to trápne. Tak mi povedz, čo ťa k tomu viedlo." hovoril vážne, miestami nahnevane a chladne. Za normálnych okolností by som dostala strach a začala sa ospravedlňovať. Ale teraz som bola sebavedomá a nemienila som sa vzdať. Proste som mu to povedala. „Nechápem, prečo ti to vadí. Len som si bránila, čo je moje." Bola som pokojná.

„Bránila, čo je tvoje? Ako to môžeš povedať! Som snáď nejaká vec!," kričal. Naštvala som ho, ale on mňa takisto. Tak ja sa mám cítiť previnilo, v žiadnom prípade. 

„Tak zrazu si dotknutý? Ale keď ti to hovorím v posteli, tak ti to nevadí! A áno, musela som si ťa brániť! Pretože zatiaľ, čo ja som sama stále pri stoloch, ty si sa skvele zabával...S MOJOU SESTERNICOU!"

„A to ti vadí? Nebola si práve ty tá, čo chcela, aby som sa začlenil? O čo ti ide! Čo máš za problém!" Páni, my sa vážne hádame. Kričíme po sebe a nie preto, že mi zjedol posledný kúsok pizze. No ale to nič nemení na tom, že sa na neho hnevám.

„Čo je môj problém? Jungkook, ty si môj problém! No vlastne...nie ty, ale to, kým si. Myslíš si, že nevidím ako sa k tebe nehodím! Ty si slávny, príťažlivý, okúzľujúci a ja, ja som nikto! Ty si hviezda Kórei a ja som študentka dizajnu! Veď to znie smiešne! Ja viem, že raz to príde, ale nechcem, aby to bolo už teraz! Nemysli si, že nevidím, že sa k tebe nehodím! Sophie a ty.. Aj ona je iná, zvláštna ako ty! A ja sa bojím, že o teba prídem, pretože nie som ako Lisa, alebo Sophie, som nikto! Chápeš, ja jednoducho..." nedokončila som lebo ma zastavil vzlyk. Rozplakala som sa priamo pred ním. Zase. A ešte som mu aj všetko povedala. Keby som mohla prepadnem sa od hanby. Kto by ale očakával jeho reakciut, všakže.

„Takže, ty si myslíš, že k sebe nepatríme. Že sa k tebe nehodím, hej? Dobre vedieť, že hviezda Kórei nie je tvoj šálok kávy..." Urazene sa otočil a chcel odísť. Zbláznil sa? Zase si to vysvetlil po svojom. Toto som tým povedať nechcela.

„Jungkook počkaj, ja som to tak nemyslela....Kam ideš?" Hovorila som rezignovane, hnev opadol. Vidieť jeho ublíženú tvár mi pridalo pocitu viny. Chcela som ho zastaviť, ale striasol moju ruku.

„Idem za Sophie, tá moju spoločnosť na rozdiel od teba ocení." Povedal alebo skôr odsekol. Pri tej vete mnou znova preletela vlna hnevu a žiarlivosti. Tak my máme krízu a on miesto riešenia odíde. A za dievčaťom. V mysli som si v záchvate šklbala vlasy. Vytresla som prvé, čo mi napadlo: „Fajn, choď si a ja sa zatiaľ vyspím s prvým chalanom, na ktorého natrafím!" Utrela som si slzy, ktoré mi stekali po lícach a kompletne zničila svoj make-up. Šokovane sa na mňa otočil. 

Myslela som si, že asi dostane infarkt, ale chcela som pôsobiť dôveryhodne. Iba som podvihla obočie a vytvorila výraz "čo pozeráš, myslíš, že si jediný frajer" Jungkook stlačil kľučku dverí a pred odchodom sa neveriacky uškrnul. A bol koniec. On odišiel a ja som sa zase rozplakala.

Takto som si teda našu prvú hádku nepredstavovala. Myslela som si, že na seba nakričíme a potom spolu skončíme v objatí a zasypeme toho druhého ospravedlneniami. Ale naša nezhoda sa na nič z toho nepodobala. Teraz mám ísť za ním? Ospravedlniť sa? Čakať, kedy príde on?

Cítila som sa strašne sa tú poslednú vetu. Na svadbu som sa už nevrátila. Šaty som nechala pokrčené ležať na zemi. Zavrela som sa v kúpeľni. Napustila vaňu vriacou vodou a uložila sa do nej. Neviem, ako dlho som plakala. Hnevala som sa na neho, na seba. Bála som sa, čo robí tam dole, s kým tam asi je.

Zobudila som sa až nato, ako ma chladí voda, ktorá medzičasom vychladla. Striaslo ma od zimy, ale ostala som ďalej ležať. Znova som zaspala, na chvíľu. Dokým ma niekto neuložil do teplých perín a neprikryl ma. Vtedy som sa na pár sekúnd prebrala. Videla som ako si silueta vedľa mňa ľahla a otočila sa mi chrbtom. Potom už panoval pokoj, ticho, vyslúžený spánok. Iba mesiac držal nad nami stráž.