Like an (y)Arrow

Welcome Makayla

Je ten pravý? 

Otázka, ktorú som si kládla už mesiac. Babkine slová ma utvrdili v tom, že kým to nezistíš, nie je šanca, aby si si bol istý. 

Neskúsiš, nevieš. A tak som sa rozhodla.

...

Ako som sa balila domov, balila som sa teraz. Zhrabla veci, nahádzala ich do kufrov. Nechala rodine odkaz, že sa vraciam späť. Nech sa neboja, a že znova čoskoro prídem. Potom som si zavolala taxík.

Nebol čas premýšľať, či robím dobre. Hoci som si nebola istá svojimi citmi, tými jeho som nepohybovala. 

Tak, ako som ja bojovala kedysi za nás, teraz bojoval on. Mohlo to skončiť zle pre nás oboch. Ale On sa nebál. Aj ja som teda zavrela svoje srdce pred strachom.

V jeho svete bolo toľko strašiakov a nebezpečných nástrah. Bolo načase prestať sa stále obávať. Možno to bol práve strach, čo nás rozdelil a moje pocity rozbúril.

...

Do gatu na letisku som až bežala. Takmer som to nestihla. 

Jungkook ma čakal až na palube. Keď ma zbadal, tvár sa mu okamžite rozžiarila. Ja som ale vedela, že to nerobím len kvôli nemu. 

Stále som necítila istotu, preto som mu povedala: „Nie som tu len kvôli tebe. Nič ti nesľubujem." A usadila som sa do mäkkého sedadla prvej triedy.

„Ja viem. Dala si mi šancu, to mi zatiaľ stačí." Povedal radostne no zároveň celkom pokojný. Akoby vopred vedel, že to skutočne nemusí mať happy end. Povedal to nezáväzne, jednoducho prirodzene. Akoby bol iba dýchal. Nič neočakával a mňa sa pomaličky zmocňoval pokoj.

Spočinul aj on sa sedadle vedľa mňa. Pri vzlietaní sme obaja mlčali, ale ako náhle sme sa ocitli v oblakoch, začali sme sa rozprávať.

„Tak po prvé," povedal vážne avšak so štipkou humoru na konci, „ak máš pochybnosti, povieš mi to. Tento tvoj útek ma stál mesiac depresie a obedy u Jin-Ho. Ak by ťa to zaujímalo tehotná, hormonálne nevyrovnaná mamička nie je práve najlepšia spoločnosť." Nad mojim zachichotaním Jungkook hravo podvihol obočie. Potom znova zvážnel: „Prosím, už mi to nikdy neurob. Bál som sa o teba."

Mala som pocit, že tu hore, v spodných vrstvách stratosféry sme zase boli iba my dvaja. Nič, čo by nám stálo v ceste, čo by nás rozdeľovalo.

„Jungkook, ja som nemala na výber. Cítim sa tam ako v klietke. Nemáme už žiadne súkromie, do toho ten stalker...." 

Slovo strach malo vtedy pre mňa iba slabý význam. Vzdychla som a chcela odvrátiť pohľad. Zrejme prišiel moment uvedomenia. Jungkook načiahol dlhé prsty a zachytil ma práve tak, aby som sa mu znova zadívala do očí.

„Ja viem. Posledné mesiace neboli práve rozprávkové. Ale sľubujem, že sa to zmení. Chcem sa naučiť byť tu pre teba, ako si tu ty vždy pre mňa. Ja viem, že si zaslúžiš niekoho lepšieho.." teraz skláňal hlavu on. Chytila som mu ruku, ktorou mi držal tvár a pobozkala jeho dlaň.

„Nezaslúžim si ťa. Ale nemôžem ťa vidieť s nikým iným. Preto sa budem snažiť so všetkým mojich i božských síl, aby som jedného dňa bol ten lepší. Aby som ťa bol hoden." Spod viečok sa mu vygúľala jedna neposlušná slza. Zachytila som ju perami na jeho líci. A hoci sme si zjavne povedali všetko dôležité, mňa v hrdle škrela ešte jedna boľavá veta.

„Nie si to ty, kto spravil chybu. V tejto chvíli však svojim pocitom nemôžem veriť. Nechcem ťa vodiť za nos a nakoniec ti zlomíť srdce.." Dívala som sa na neho smutnými očami. On sa nesmelo usmial a nebyť náhlych turbulencii, znelo byt to veľmi romanticky.