Like an (y)Arrow

Show Me How to Love You in Your World

Ráno som sa zobudila so šokujúcim zistením. Sú Vianoce. Človek by to celkom pochopiteľne zvládol predýchať pri šálke kávy a dlhšom pobyte na záchode. 

Ja som miesto toho začala splašene pobehovať po byte. Keby som bola Harry Potter pravdepodobne by som mávnutím prútika pozabíjala všetky zrnká prachu v miestnosti. Prinútila by som vysávač pracovať bez mojej pomoci a dlážka by sa umývala a sušila súčasne. Aj kopa špinavého oblečenia by už bola ožehlená a naskladaná v šatníku.

Chcela som započať upratovaciu výpravu do neprebádaných oblastí dvojizbového internátneho bytu, ale niečo ma zastavilo. Rýchly pohľad, ktorý som fľosla na kalendár mi nebezpečne rastúci krvný tlak vrátil do normálu. Ešte mám deň. Vianoce sú zajtra. S úľavou som si vydýchla, ale tam moje pokojné ráno skončilo.

Elektrickú sieť zaťažovali všetky spotrebiče určené na upratovanie a ja som sa mohla iba modliť, aby som nevyhodila prúd v celom meste. Vyleštila som každý kút tohto brlohu. Potom som si pripravila dostatočne dobrú výhovorku sama pre seba, aby som sa dnes v práci ukázala až poobede. Vtedy som si spomenula, že máme otváracie hodiny skrátené iba na dopoludnie. 

Tak teda dáme si home office. Toto slovo sa používa v spoločnosti, keď chcete ostatných presvedčiť o svojej produktivite aj napriek tomu, že sú si všetci vedomí, aký ste lenivý. S týmto termínom sa spájajú všetky aktivity na svete len nie jeho skutočný význam. Mám to šťastie, že v mojej firme sa dá táto vymoženosť uplatniť a svoj pracovný počítať som si vzala domov.

Usadila som sa pred práčku a započala ďalšiu akciu. Roztriedila som si kôpky oblečenia na farebné, tmavé a biele. Medzi tým som si vytvorila podkategórie, ako posteľná bielizeň, jemné, športové, satén, vlna a zopár, ktorým som nevedela vymyslieť meno. 

Kým som sa však dostala k naplneniu práčky zistila som, že som kompletne zahádzaná oblečením. Zrazu som sa ocitla v únikovej miestnosti. Kým nevyriešim hlavolam z kúpeľne sa nedostanem. Už som sa videla, ako moje telo hnije a v mojich ústach leží špinavá ponožka.

 Zredukovala som teda oblečenie z dvanástich skupín na tri hlavné. Veľmi špinavé, málo špinavé a biele. Moja skúška ohňom prebehla úspešne a z kúpeľne som sa vyhrabala okolo obeda. Nemala som čas rozmýšľať, či mi škvŕka v bruchu. Naliala som si šálku kávy (tretiu sa dve hodiny) a pokračovala v zbesilej hre o čas.

...

V kuchyni mi vybuchla atómová elektráreň a všade sa povaľovali rádioaktívne potkany. Iba takto by som mohla opísať kuchyňu zasypanú múkou a plechy plné vianočných cukroviniek. Hoci pri pečení som sa dokázala uvoľniť a vianočné koledy mi z hlasu odsávali hystériu, všetko šlo mimo plánu. 

Cesto sa lepilo na dosku, prvé exempláre stihli prihorieť a krém do venčekov sa zrazil. Dúfala som v zázrak, no toto pripomínalo skôr sedem egyptských rán. Zúfalá som sa snažila z kôpky blata postaviť piesočný hrad.

Práve v tejto najviac nevhodnej chvíli sa mi rozškriekal mobil. S mastnými rukami od masla som prijala hovor. 

„Mami?" spýtala som sa do telefónu takmer s plačom. 

„Deje sa niečo zlatko,?" pýtala sa teraz ona mňa. Rýchlo som jej zhrnula koláčovú pohromu. To by ale nebola moja mama, keby aj v najtemnejšej tme nedokázala nájsť východisko.

„Krém nevyhadzuj. Nechaj ho prevrieť s trochou mlieka a stále miešať on zredne. A nakoniec nechaj čokoládu roztopiť vo vodnom kúpeli vtedy ostane krásne lesklá. Prihorené kúsky do nich ponamáčaj. A uvidíš nikto si to ani nevšimne. Nezabudni znížiť pri pečení teplotu kľudne aj na 150. Radšej, nech sa pečú pomaly. Kým budú v rúre, môžeš poupratovať neporiadok. Hlavne nepanikár." Rozdávala mi inštrukcie a ja som bez jediného slova počúvala. Jej rady vždy našli svoje uplatenie a to bol jeden z dôvodov prečo mi chýbala.