Like an (y)Arrow

Cracking

Jungkook p.o.v.

Uplynul presne mesiac odkedy som ju videl naposledy.

Požiadal som ju o ruku a ona zdúchla. Ako nevesta na úteku. Keby toto bola romantická komédia po mesiaci by sme už mali svadbu a znova sa uzmierili. Lenže realita nie je rozprávka, žiaľ.....

...

    V ten deň, keď som prišiel domov, lebo mi podotýkam sama napísala....
Nuž myslel som si, že ju uvidím stáť s odutou spodnou perou vo dverách a nesmelým pohľadom žiadajúcim odpustenie. Miesto toho, som doma okrem psíkov nenašiel nič.

Bam ma šťastný privítal, zatiaľ čo Boba nervózne chodila po chodbe hore dolu. Celú noc na ňu čakala, ležala pred vchodovými dverami. A nebola jediná.

    Skúšal som jej volať, ale mobil mala vypnutý. Čakal som na ňu dva dni. A po dvoch dňoch, keď konečne zdvihla mobil, tak v ňom ostalo ticho.

Dva dni som čakal, aby som ju prehovoril, nech sa vráti domov, ku mne. No keď sa ozvali zvuky na druhej strane linky onemel som. V hlave som mal prázdno a až ma v hrudi pichalo. Slzy sa mi nechcene vhrnuli do oči a snažil som sa zadržať vzlyk.

    „Prosím, neopúšťaj ma," bola jediná veta, ktorá mi vtedy opustila ústa. Jediná veta, ktorá mi dávala zmysel a ktorej som sa najviac bál. Nechcel som ju znova stratiť. Naozaj som si ju chcel vziať.

    Áno, pripúšťam, cez telku to asi nebolo veľmi múdre. Riadil som sa však Sugovou radou:
„Súdiť ťa budú aj tak....." Povedal som si, že ak si budem veriť, prestanem sa báť následkov a jednoducho tak začnem žiť, ostatní to začnú akceptovať.

    Teraz to možno vyznie sebecky a namyslene, ale som príliš dôležitý, aby ma len tak vyhodili. Takže buď sa s mojim novým životným štýlom zmieria, alebo odídem sám. Už nebude žiaden BTS Jungkook, žiadna pretvárka. Budem iba ja a Soo Ah.
Soo Ah...

...

    Bol to už mesiac a ja som si stále viac uvedomoval jej neprítomnosť. Prvé dni som iba čakal. Potom som sa začínal báť, pretože som nevedel ani kde je.

Napadlo mi, že bude doma, keďže jej šatník bol celkom prázdny až na pár vecí. Tak či onak, chcel som si byť istý. Požiadal som Jimina, aby jej zavolal on. Po celý čas, som sedel na gauči ako na strune a čakal, kým ich hovor skončí. Nech už konečne viem, čo sa deje.

    „Je doma, nemám sa o ňu báť. Ak sa ale pýtaš na môj názor, neznela šťastne." Povedal Jimin s vážnosťou, akú som u neho ešte nevidel.

Bol som šťastný, že je doma a v bezpečí. Že ju nikto nebude obťažovať, ako ľudia tu. Ale to, že ona nie je šťastná a necíti sa dobre mi trhalo srdce. Chcel som ju mať blízko, objať ju, len byť s ňou.

    Chcel som nasadnúť na lietadlo a nájsť ju. Môj rozvrh a záväzky ma však nepustili. Čo viac Jimin mi to zakázal. Vraj obaja potrebujeme čas celé toto vstrebať.

Pred jeho odchodom v ten deň mi nezabudol pripomenúť s ľadovým hlasom a mrazivým pohľadom: „Ak sa už do Kórei kvôli tvojmu výstupu nevráti, tak si u mňa už naozaj skončil. Niektoré veci môžeš napraviť iba raz." Týmito slovami mi do najbližších týždňov vniesol strach, že by som prišiel o priateľa a zároveň aj o lásku svojho života. Nevedel som, čo mám robiť.

    V práci som sa nesústredil. Veci sa nikam nehýbali, Wang bol zo mňa na nervy. Doma mi síce naše chlpaté deti robili spoločnosť, ale to nestačilo. Cítil som sa sám a zdalo sa, že môj úhlavný nepriateľ je teraz môj jediný spojenec. Každý deň som sa zastavil na obed u Jin-Ho.

    Jej termín sa každým dňom blížil a oboch nás znepokojovala neprítomnosť Soo Ah. Jini sa bála, že to bez priateľky nezvládne a mňa sužovali vlastné obavy.

Ona jediná, zdalo sa, že mi rozumie. A hoci sme si pred mesiacmi skákali do vlasov, dnes sme takmer priatelia. I keď ma stále upozorňuje, že sú to hormóny, ktoré nedokáže kontrolovať a v hĺbke duše ma neznáša.

    S ňou som sa necítil ako záporná postava príbehu. Bola na mňa hrdá, že som sa rozhodol pre vlastné šťastie a chcel som to ukázať svetu. Ona a Yoongi urobili to isté. Ich však podobné problémy, ako mám ja obišli, pretože Jini je stále doma a Yoongi, keď sa naštve budí hrôzu.

    S Jini sme prebrali všetko. Riešili sme spolu veci, ktoré tu Soo Ah nechala nedokončené. Ona zmizla skutočne bez slova a ak sme nechceli aby ju vyhodili zo školy, museli sme podniknúť opatrenia.

    Takže okrem toho, že som vybavoval s Hannah veci týkajúce sa obchodu (Jini mi s tým veľmi pomohla, lebo ja som nemal tušenia, čo odo mňa chcú).

Volal som do školy, aby som ju ospravedlnil z neprítomnosti na dobu neurčitú. Vymyslel som si zdravotné problémy, lebo to bolo jediné relevantné odôvodnenie.

Staral som sa o psíkov. Doma som upratoval a snažil sa variť. A do toho som pomáhal Namjoonovi s podkladmi na súd.

    Hannah sa konečne odhodlala rozviesť sa s manželom. Veľmi sa bála, aby sa jej a synovi nič nestalo. Namjoon ich zatiaľ prichýlil a poskytol im útočisko. Vraj sa jej manžel k nim dokonca dobýjal. Ale Joon zavolal políciu a na mieste vybavil zákaz priblíženia sa.

Jeho kontakty sú široké a dobre informované. Preto aj sú prebehne hladko. A potom mu už nebude nič stáť v ceste, aby Hannah vyznal svoje city.

    Aj dnes, ako zvyčajne, sedel som s Jin-Ho za jedným stolom. Jedlo, ktoré Yoongi navaril sme mali naložené na tanieroch, ale ani jeden z nás sa neodvážil doň pustiť. Iba sme sa v tom prehrabávali.

    „Myslíš, že sa stihne vrátiť, kým sa bábo narodí?" Spýtala sa ma Jini s ustaraným pohľadom. Netušil som, čo jej mám povedať. Nevedel som jej poskytnúť istotu, ktorú potrebovala počuť. Preto som vyložil navrch aj svoje obavy.

    „Čo ak sa nevráti vôbec? Jini, čo budeme robiť? Alebo čo zmôžeme všetci, keď sa od všetkého takto odstrihla? Čím som jej tak veľmi ublížil?" Uložil som si hlavu do dlaní, ako som to v poslednej dobe robil často. Spočiatku sme obaja boli pozitívny a vtipkovali sme. Každým dňom nás však strach i obavy obkrúcali viac a viac. Realita zaterasila cestu ilúziam i šťastným koncom v nedohľadne.

    „Vieš Jungkie, do duše nikomu nevidíš. Nemôžeš vedieť, čo ju trápi, kde ju srdce bolí. Možno to nie si ty kto jej ublížil. Možno jej neublížil vlastne nikto. Poznám ju a viem, že v tomto svete sa cíti stratená, ale túži po ňom nesmierne. Chce byť s tebou, ale zmieta sa v prachu neznámej pôdy. Možno to, čo potrebuje je domov, to jediné miesto, kde si je sama sebou istá."

    „Už je to ale mesiac. A ja som o nej nič nepočul," vyriekol som slová rýchlejšie, než mi ich myseľ stihla spracovať. Všetko, čo sa týkalo Soo Ah bolo pre mňa tak automatické, až som pri nej zabúdal myslieť. Nemusel som. Moje srdce bilo pre ňu a ja som viac nepotreboval. Ona bola môj kompas.

    Lenže teraz, bez nej.... Nemal som smer, nádej, lásku. Cítil som sa stratený, tak ako ona možno doteraz. Cítil som vinu, že som sa viac nepýtal na jej potreby a túžby. Tak veľmi som sa bál, že ju stratím až som ju možno sám odohnal.

    Jini sa už zrejme nemohla dívať na môj seba-ľútostný pohľad. Vrátil sa jej oheň, ktorým ma podpaľovala ako za starých čias.

    „Jeon Jungkook, okamžite sa prestaň ľutovať. Čo čakáš, že sem priletí a vrhne sa ti okolo krku? Je to snáď nejaká tvoja faninka? Dobre vieš, že už dávno ti na tvoju slávu kašle. Tak miesto toho vysedávania s tehotnou zadanou ženou, by si mal spraviť niečo užitočnejšie. Buď už konečne chlap a choď za ňou." Hovorila a pri tom sa mračila. Sám som na nej videl, ako si užíva, že mi konečne môže za niečo vynadať. Radosť a zlomyseľnosť (skôr škodoradosť) jej blýskali v očiach. Ja som si však stále nebol istý.

    „Myslíš, že by som mal ísť za ňou?" Pri mojej otázke sa Jini zasekla. Poškriabala sa po hlave: „No ja neviem, Chceš snáď, aby ťa aj v tomto Jimin predbehol? A netvár sa, že nevieš, o čom hovorím."

    Viac mi povedať nemusela. Rýchlo som zjedol obed. Vtisol som jej priateľskú pusu na líce, rozlúčil sa s bábom a začal som plánovať. Jini mala pravdu. Bolo načase konať a zahodiť tie putá slávy, čo mi zväzovali ruky.