Like an (y)Arrow

First steps (but where?)

Odkedy sa téma uzavrela Jungkookovým „havk", uplynulo už niekoľko dní. Jediný, kto sa našej dohody nedržal bol internet. Ten ako spoľahlivý sluha, prinášal nám najčerstvejšie správy. Jungkookove fotky aj po týždni stále brázdili sociálne siete. A hoci možno prvý ošiaľ pominul, ľudia sa stále dožadovali odpovedí.

Ja som sa snažila počas dňa nemyslieť na množstvo škaredých komentárov s hlavným hastagom #Jungkook. Odhliadnuc od správ, v ktorých sa ma pýtal či som okej, som s vlastným frajerom hovorila iba málo. A ani vtedy sa to netýkalo internetovej kauzy.

Mali sme sa pomaličky začať sťahovať. Na výber nábytku sme ani nepomysleli. Všetko sme objednávali online a z domu sme sa bez masky na tvári ani nepohli. Bolo to celé akési zvláštne.

Vo vzduchu páchla síra, ako to býva pred tým, než vybuchne sopka. Najväčší problém však bol, že nikto nevedel, aké veľké škody táto idol-erupcia napácha.

Doma vládol provizórny pokoj. Jungkook sa až veľmi snažil nedaj najavo, ako ho trápi, čo o ňom píšu. Veru bolo toho dosť. Človek by si myslel, že bránia viac "neznáme dievča", než Jungkooka. Behom dvoch dní z neho dokázali spraviť záporný charakter. Ako rýchlo dokáže lojálnosť stratiť význam.

Ja som ale nebola slepá, aby som nevidela vrásku na jeho čele a trápenie v jeho očiach. Akýkoľvek pokus o rozhovor bol z jeho strany zamietnutý. Pomaly som si začínala myslieť, že Jungkook upadne do depresie. Musela som niečo urobiť. Otázkou už zostávalo iba, „Čo?".

Večer som si prechádzala mailovú schránku plnú pošty. Od klientov, pána Wanga aj množstvo reklám. Jedna pošta stratená v priečinku spam ma zaskočila. Adresu odosielateľa som nepoznala, dovolila som si však nazrieť do obsahu.

Ahoj Jungkookie,

počula som, čo sa stalo. Videla som fotky a som poriadne nahnevaná. Ako môžu byť ľudia takí neprajní. Nechápem to. Je to predsa Tvoj život a máš právo žiť ho podľa seba. Dúfam, že táto búrka čoskoro prehrmí a Ty budeš opäť šťastný. Tebe aj Tvojej láske prajem veľa šťastia a síl všetko prekonať.

PS: Prijali ma na strednú školu! Urobila som hudobnú skúšku najlepšie z uchádzačov! Som taká šťastná, nemohla som Ti nenapísať. Dúfam, že sa budeš tešiť rovnako, ako ja, keď si to raz prečítaš.

S vždy fialovým srdcom Tsumi.

Zabudla som, že potom, čo som začala preberať Jungkookovu fanúšickú poštu, Wang presmeroval všetky maily na môj účet. Pravdu povediac, mnoho ich neprišlo. A tie čo áno, nestáli veľmi za prečítanie. Ale mail od Tsumi ma prekvapil. Jej listy som čítavala veľmi rada aj potom, čo sa Jungkook vrátil z vojny.

Napadlo mi, že možno, ak by všetci fanúšikovia zmýšľali o nás takto, veľa vecí by už dávno vyzeralo inak. (Zapamätajme si tento moment, kedy mi totálne preskočilo a začala som konať ako blázon.) A tak som zrazu mala prst nad tlačidlom odoslať a správa pre Tsumi bola napísaná.

Milá Tsumi,

som asistentka pána Jeona. Nakoľko mu jeho práca časovo neumožňuje prečítať si všetky vaše listy, bola som tým poverená ja. Vaše listy a práce ma veľmi zaujali. Bola by som rada, ak by sme sa mohli spojiť vo viac osobnej forme. Bolo by mi potešením spoznať Vás.

Nižšie prikladám svoj email. Budem rada ak ma kontaktujete.

S pozdravom sekretárka Kim

Správu som odoslala a radšej nepremýšľala, čo som vlastne urobila. Nič som si od toho nesľubovala. Preto ma takmer okamžitá odpoveď dosť šokovala. Dúfala som, že nerobím chybu.

Tsumi mi ponúkla blízky termín s návrhom stretnutia a ja som prirodzene zo zvedavosti súhlasila. Jungkookovi som o tom zatiaľ nepovedala, keby to náhodou nedopadlo podľa očakávaní. Odpísala som rýchlu súhlasnú odpoveď a tešila sa na zajtrajšie popoludnie. Ešte pred spaním som si pripravila zoznam otázok a znova prečítala všetky jej listy. Tie som potom skryla do svojej tajne zásuvky a šla spať.

Jungkook túto noc ku mne neprišiel. Vedela som, čo je vo veci a dala si za úlohu vyriešiť jeho trápenie.

Nasledujúce ráno ma, ako inak spolu z budíkom zobudil škaredý sen. Už to bude takmer rok, ale zlých snov a paniky sa počas noci neviem zbaviť. Odkedy ma pustili z nemocnice sa tento môj problém stal zvykom. Zvykom, ktorého sa nie a nie zbaviť. Nepomohli ani voľne predajné tabletky na spanie. Nuž ale späť k ránu.

Vypila som si kávu prichystala sa do práce. K čiernym nohaviciam som si obliekla bielu zamatovú blúzku s veľkou mašľou okolo krku. K tomu som si vzala biely kabát a svoju obľúbenú kabelku od Celine.

Celé doobedie som len sedela v kresle v budove modelingovej agentúry, kde som sa dívala na návrhy z novej kolekcie, ktorú pripravujeme. Pravdupovediac, vôbec som nebola spokojná s výsledkom. Kolekcia, ktorá mala byť vhodná na bežné nosenie, vyzerala skôr ako z výstredného časopisu. Zabalila som to preto skôr. Odovzdala som notes s poznámkami a odišla.

Mala som „už len" štyri hodiny do stretnutia so záhadnou Tsumi. Pozvala som samú seba preto na obed. Od Vianoc mám nové auto, takže už nemusím chodiť autobusom. Hoci občas sa predsa zveziem.

Sadla som teda do svojej červenej formule a pustila to cez most až do Gangnamu. Nečakala som však, že sa zaseknem v dopravnej zápche. Počas obeda bývajú ulice vrámci možností ľahko prejazdné. Takže kým som sa vysúkala z kolóny, mohla som rovno zaparkovať pred kaviarňou, tu som sa mala stretnúť s Tsumi.

Od stretnutia som nemala veľké očakávania. Napriek tomu som pociťovala jemnú nervozitu v podobe spotených dlaní. Utrela som si ich do nohavíc, dopriala si poriadny nádych a vkročila som do kaviarne.

Sadla som si za stôl, ktorý som ráno ešte narýchlo rezervovala. Čašníčka prišla takmer okamžite. Rozhodla som sa však počkať na svojho hosťa a objednať si spolu s ňou. Zo zdvorilosti som si vypýtala pohár vody.

Ubehlo necelých pätnásť minút odkedy som prišla. Stihla som odpísať Jungkookovi, že som v poriadku a vymeniť si masku na tvári, ktorú som zababrala od make-upu. V zápätí sa oproti mne mihla postava. Zdvihla som zrak od mobilu a vtedy som ju uvidela po prvý raz.

„Slečna Kim?" Spýtalo sa ma dievča sediace predo mnou. Ja som okamžite vstala a podala jej ruku. Ešte predtým som si sňala rúško. Vzadu v kaviarni sme mali dostatok súkromia. Tu som sa totiž nemusela báť nežiadúcej pozornosti aj napriek tomu, že moja identita ostávala pre médiá stále záhadou.

„Ty si Tsumi, správne?" opýtala som sa aj ja pre korekciu. „Vlastne, moje pravé meno je Natsumi. Sakamoto Natsumi. Rada vás spoznávam, slečna Kim," predstavilo sa mi dievča s jamkami na lícach, aké má aj Namjoon.

„Pokojne, mi hovor Soo Ah. Nie som tu pracovne." Chcela som zaviesť konverzáciu na menej formálnu nôtu. Nebol dôvod na pretvárku. Nie som tu kvôli práci, chcem ju naozaj spoznať. Musím zistiť, čo sa deje vo svete bez idolov okolo môjho zadku.