Like an (y)Arrow

Troubles in Paradise

Cesta domov bola hrozná. Od rána sme spolu nehovorili. U mamy sme sa tvárili, že sme len unavení. Všetci to zjavne akceptovali. 

Po raňajkách sme si pobalili veci a šli späť do Bratislavy. Cestou autom sme sa nerozprávali, iba keď som skoro nabúrala do vozisla pred nami. Vtedy na mňa nakričal a potom sme boli zase ticho. Aj v lietadle sme boli ticho, dokonca aj v taxíku, ktorý nás viezol do Big Hitu sme neprehovorili. Každí sme boli zahĺbení vo vlastných myšlienkach. Neviem načo myslel on, ale mňa prenasledoval sen z predošlej noci. Alebo to bola skôr nočná mora?

Stojím uprostred javiska. V publiku sedí Jungkook a usmieva sa na mňa. Vstáva, kráča za mnou. Ale zrazu zhasnú svetlá. Nič nevidím, bojím sa.

Uf, našťastie sa znova rozsvietilo. Ale, čo to má znamenať? Jungkook stojí vedľa mňa, no nedíva sa na mňa. Objíma sa s nejakou ženou. Nevidím jej do tváre. Chcem sa na ňu pozrieť. 

Chcem kričať. Chce pobozkať Lisu, ona je to dievča. Chcem ich zastaviť, ale nemôžem sa pohnúť. Kričím na Jungkooka, ale nepočuje. Lisina tvár sa zrazu zmení na tvár mojej sesternice. Plačem a prosím, nech sa Jungkook na mňa pozrie. 

Akoby som tam ani nebola, usmieva sa na to dievča a mňa nevníma. V rukách držím niečo studené, nepáči sa mi to. Pozriem sa na svoje ruky, chcem sa toho chladu zbaviť. Ale nemôžem, na mojich rukách leží ľadové telíčko malého chlapčeka. Slzy sa mi ešte väčšmi spustia dolu lícami. Pritískam si ho k sebe, chcem ho zahriať. Už vyzerá, že sa preberie, keď sa zrazu roztriešti na malé kúsky ľadu. Zdesene vykríknem.

Myklo mnou, len čo som si znova v hlave prehrala ten desivý obraz. Jungkook sa na mňa spýtavo pozrel. Snažila som sa tváriť neutrálne. Nedať najavo, ako veľmi ma ten sen strašil. Rukami som si pevne objala brucho a dívala sa von oknom. Práve sme prichádzali pred Big Hit. Len pár poschodí nás delilo od našich priateľov. A zároveň hromadného výsluchu.

„Problémy v raji?," spýtal sa Jimin sediaci v kresle po niekoľko minútovom napätom tichu. Ostatní zvedavo zdvihli zrak smerom ku mne. Záludne som položila protiotázku.

„Prečo si myslíš?" A to bol veľmi zlý ťah. Jimin spustil kompletnú analýzu. Premýšľala som, že ho zadusím zemiakovými lupienkami, čo boli na stole. Len aby už bol ticho. Jednak celkom presne vystihol situáciu a tiež znova naštartoval Jungkooka.

„No len hádam, pretože odkedy ste prišli, ste sa na seba takmer nepozreli. O svadbe si povedala iba "bola fajn" a to je tak všetko. Keď sme sa pýtali na tvoje pekné kamarátky, tak si sa vystrela, akoby si zhltla pravítko. A Jungkook celý čas neprehodil ani slovo. Plus ten jeho zachmúrený výraz, ktorý nevidno často...Takže sa domnievam, že niekto má tichú domácnosť. Je tak Kook?" Miesto odpovede sa Jungkook prudko postavil a chcel odísť.

„Takže som mal pravdu...Kam ideš?" Jimin hovoril zamyslene, ale pohľad upieral na mňa. Jungkook odsekol, „Niekto musí aj pracovať," zachmúrený, trhol dverami a odišiel. Vyčítavo som sa otočila späť k tomu sprostému blondiakovi. Nemohol si svoj psychologický rozbor ušetriť?

Jin za posadil bližšie ku mne a spýtal sa za všetkých, čo sa stalo. Jasné, že nikto sa ani nepohol. Počúvali, nič si nechceli nechať ujsť, aj keď mali pracovať spolu s Kookiem. Povedala som im celú story o Sofie, Jungkookovi a našej hádke potom. Zakončila som to tým, že Jungkook to zle pochopil, ale nebola to moja chyba.

Bola, len si to nechceš priznať.

„Nuž, toto je nešťastná situácia," ozval sa Namjoon. Ty si ale múdry. Bez teba by som o tom ani nevedela. Viac by mi pomohlo vedieť, čo robiť. Jin-Ho svoj názor už vyjadrila. Pozrela na mňa a jej oči vyslali odpoveď priamo ku mne.