Like an (y)Arrow

If there's still the falme

Soo Ah p.o.v

Divadielko, ktoré som poctivo hrala prvé týždne prestalo účinkovať. Ocko, ktorý sa držal najdlhšie prehováral mamu, aby mi verila. Lenže mama je mama a pozná, keď sa s jej dieťaťom niečo deje.

Podľa mňa mi neverila od samého začiatku.

Rozhádzaný kufor: veci boli rýchlo zbalené. Pre ňu to je jednoznačný pokus o útek.

Ani moje výhovorky, že mám pokazený mobil tiež nefungovali do nekonečna.

To, že som z domu takmer nevychádzala a každé pípnutie nejakého mobilného zariadenia ma vyľakalo značilo pre ustaraných rodičov jediné: Niečo celkom určite nie je v poriadku.

...

Raz večer, keď už bolo dosť neskoro si za mnou prišla na gauč sadnúť Babi. Tá jediná sa tvárila, že o ničom, čo sa doma deje, nevie.

Sadla si ku mne. Stiahla si ma do náručia, aby jej moja hlava spočinula na kolenách. Potom ma začala hladiť po vlasoch.

„Čo sa deje vo svete slávnych, že si musela utiecť až sem?" spýtala sa tíško, celkom pokojne.

Skúsila som zaklamať ešte raz, no Babi ma nenechala ďalej sa pretvarovať. Kládla mi otázku za otázkou a moje mlčanie iba prehlbovalo pravdu.

„Čím si si neistá, keď sa vraciaš takto náhle? S kuframi vybalenými v skrini, akoby si o návrate tam ani neuvažovala. Po celý čas si ani zmienkou o jeho meno nezavadila. Čo sa medzi vami stalo?" Jej ruky zastali. Odhrnula mi prameň vlasov z tváre a pozrela na mňa vľúdnym pohľadom. V jej očiach sa roztopil strach aj prvotná nedôvera.

Hoci sa rozum zdráhal prezradiť ma, moje srdce už nevládalo ťažobu niesť samé.

„Vieš Babi, ja som sa potrebovala vrátiť domov. V Kórei sa deje toľko vecí, ktoré sa k vám ešte ani nedoniesli.... Ach, a do toho všetkého prišla tá jeho žiadosť o ruku..." V pokračovaní ma prerušilo babkine tiché zhýknutie. Vyčítavo som na ňu zazrela. Dala teda preč ruku z úst a pokynula, nech pokračujem.

„Každý z vás si myslí, že to je životná príležitosť a najkrajší moment v živote, ak vás muž požiada o ruku. A ešte k tomu v priamom prenose. Ale tak trápne som sa dlho necítila. Ba čo viac, cítila som sa nahradená. Ako keby ma žiadal o ruku iba pre pomstu a ukážku sily jeho samotného. Už dlhšie ma naháňa myšlienka, či predsa sme pre seba tí praví... A moje city teraz pretekajú cez pohár, ktorý by moja duša stíhala piť. Takže som niekde v tom zmätku a neviem, čo s tým."

Vzdychla a cítila som, ako sa mi slzy tisnú do očí. Odkedy som odišla som neplakala. Nemala som silu, aby voda opustila moje viečka.

Musela som aj doma predstierať, ako je všetko super a nepriznať sa. Bála som sa hanby, ktorú som cítila.

Dnes nastal ten čas, kedy ističe zlyhali a perličky sa mi skotúľali dolu tvárou. Babi ma však zaskočila ďalšou otázkou a tak na chvíľu moja sebaľútosť ustala.

„Myslíš si, že svadba ľudí zmení? Alebo potom snáď budete vedieť, že ste si súdení?," dala mi priestor, aby som odpovedala, ale ani teraz som nebola moja odpoveď jednoznačná, „Tak vidíš. Sama nato nevieš odpovedať. Ako môžeš od seba chcieť, aby si to vedela, keď si sa nad tým doteraz nezamýšľala. Ja som si tvojho dedka brala skoro, a poznali sme sa od mojich pätnástich rokov. Za celý ten čas, čo sme boli manželia sme sa chceli rozviesť aspoň dvanásťkrát." Pri spomienke na svojho nebohého manžela sa smutne usmiala.

Potom znova pokračovala: „Z toho iba raz sme o tom naozaj uvažovali. Ale ani vtedy som ho neľúbila menej. Svadba nerobí zázraky a bez nej sa nebudete milovať menej. Myslím, že to, čo ťa naozaj trápi má premeň niekde celkom inde." Jej slová ma teraz donútili pozviechať sa z jej náručia a posadiť sa.