Like an (y)Arrow

Louis Vuitton

Nastal deň akcie, ktorej usporiadateľ nebol nik iný ako značka Louis Vuitton.

Chlapci sú ambasádori tejto značky, preto mali pozvánku viac ako istú. To, že pozvánku dostanem aj ja som vôbec netušila. Myslela som si, že budem Jungkookov módny doplnok a stane sa zo mňa boxovací mech. Nič z toho som neplánovala uskutočniť.

Všetky únikové plány a strachy som zahodila za hlavu presne v tom istom momente, ako mi bodyguard na ceste z letiska podal obálku s mojim menom na nej. Bolo úhľadne napísané atramentom a čiernou kurzívou s ozdobami. Otvorila som ju, prirodzene.

Dear Ms. Kim,

In the name of the Louis Vuitton label we would like to invite You to the presentation of our new collection.

The fashion show will take place in Dongdaemun design plaza
on 9th of April at 19:00.

We are looking forward to see You.

Your L.V.

Odkedy som dostala obálku, tak som sa na ňu dívala každý deň aspoň dvakrát. Mala som ju magnetkou pripevnenú na chladničke. Vždy keď som si znova prečítala pozvánku mala som chuť pišťať, ako bláznivá školáčka.

A dnes, v deň prehliadky som od rána nadšene poskakovala po byte. Jungkook už skoro ráno odišiel do práce, ale sľúbil, že sa vráti poobede, aby sme mali čas sa pripraviť.

Tentokrát, keďže sú ambasádori, mali pripravené outfity od Louis Vuitton. Hoci by mi bolo potešením obliekať ich na takúto veľkú akciu, v tomto prípade by to bola skôr urážka.

Neobliekala som ich ja, tak som mala celý deň voľno.

Po raňajkách som si skočila na nechty neďaleko mojej práce. V mojom obchode som si bola vyzdvihnúť doklady a vrátila som sa späť domov.

Toto všetko som stihla za dve hodiny a do obeda som mala ešte stále čas. Povedala som si, že sa pôjdem pochváliť kamoške, čo je nové. Zároveň uvidím svoje najobľúbenejšie (jediné) krstniatko.

S Jungkookom sme do nemocnice za Jin-Ho chodili každý deň. Niekdy aj viackrát. Raz sme šli spolu, inokedy sme si nevedeli zosúladiť prácu, tak sme šli separátne. Dnes som tiež šla sama.

Malá Mak rastie ako z vody a to má len pár dní. Každým dňom sú jej líčka plnšie a pokrčená tvárička sa už celkom vyrovnala. Očká otvára stále častejšie a ani dupačky už nie sú také veľké, ako na začiatku.

...

„Závidím ti, vieš to?" hovorila Jini, keď sme sedeli v nemocničnom bufete. Ja som sa súcitne usmiala, ale rýchlo sa znova naladila na veselú nôtu.

„Ale si skvelá kamarátka, že mi to praješ," podpichla som ju, pretože som vedela, že mi závidí viac ako len trošku.

Ona sa chytila teatrálne za srdce, akoby sa jej moje slová mohli dotknúť: „Pravdaže ti to prajem. Hádam si nemyslíš opak?!" Obe sme sa rozosmiali.

„No jasné, ty mne len to najlepšie." Jini na moje potvrdenie iba pokývala hlavou. Brala som to ako súhlas.

Ešte by sa nestalo, že by sme sa pohádali, alebo by nás rozdelila závisť. Jej šťastie je moje a opačne to platí dvojnásobne. Koniec koncov ona bola jediný člove,k s ktorým som komunikovala aj počas mojej dočasnej dovolenky doma.

A bola to práve Jin-Ho, kto mi na dnešný večer vsadil chrobáka do hlavy. Povedala mi: „Závisím ti tú prehliadku, ale na tvojom mieste by som sa pripravila aj na menej príjemné veci. Čo ak ťa pozvali iba preto, aby ťa potupili. Zosmiešniť outsidera nevyžaduje bohvieakú snahu. Stačí ti v priamom prenose pristúpiť sukňu, ale vyvolať zahanbujúci konflikt s paparazzim. Radšej sa priprav."