Like an (y)Arrow

Or we break up

Čierny mercedes mieril pod Jungkookovým vedením nevedno kam. Krajina za oknom sa mi nebezpečne rýchlo mihala pred očami.

Jungkook jednou rukou kŕčovito zvieral volant, nohu mal na plyne a ručička tachometra sa blížila k stoosemdesiat. Druhú ruku mal položenú na stehne v päsť. Okolo obočia sa mu vytvorili vrásky pritom, ako sa mračil. Čo sa bude diať? Kam ideme? Čo má za lubom?

Ani na jednu otázku som si nedokázala vymyslieť odpoveď. Až keď sme zastali na krajnici, pri odbočke na poľnú prachovú cestu som pochopila. Toto bolo jediné miesto, kde sme mohli mať dokonalé súkromie bez papierových stien internátu, zvedavých kamarátov a otravných médii.

Jungkook vypol motor. Frustrovane si povzdychol a hlavu zaboril do opierky sedadla. „Prečo si to spravila?" Jeho otázka bola čistá, zreteľná. A hoci skrývala hnev, hlavný tón si ukradla zvedavosť. Naozaj chcel vedieť, prečo som sa zachovala ako blázon.

Úprimne sama som si v tejto chvíli celkom nerozumela. Dovolila som si ukradnúť pár sekúnd, pred tým, než odpoviem. Odpoveď musela obsahovať viac, ako moje zvyčajné diplomatické, neurčité výlevy a banálne dôvody. Tu šlo o našu budúcnosť, ktorú som tentoraz ohrozila Ja.

„Nechcela som, aby ste z toho mali problémy. Aj keď očividne som tomu vôbec nepomohla..." začala som, ale on ma prerušil. Nepríjemne tľoskol jazykom a pochybovačne si odfrkol.

„Aby sme z toho nemali problémy! To je podarené. Skutočne," nad jeho škaredo uštipačnou poznámkou som si založila ruky na hruď. Moje oči ma donútili dívať sa do jeho tváre.

„Myslela si aj nato, že si samú seba priviedla do jamy levovej? Máš vôbec predstavu, čo to znamená byť v hľadáčiku médii? Pod priamou paľbou sociálnych sietí? Ale vážne Soo Ah, načo si to robila? Čo si si myslela?" Jeho hlas zhrubol. Reč tela bola veľmi jasná a zároveň záhadná. Nebola som si istá, či sa teraz obaja rozplačeme, alebo sa na mňa ešte viac nahnevá.

Rozhodla som sa. Zvyčajne sa nerada hádam. Predchádzam konfliktom, tým, že ustúpim, aj keď by som možno mala pravdu. Teraz som sa k tomu postavila ako žena. Odhodlaná stáť si za svojim a vysloviť svoj názor na túto kauzu. Podať vysvetlenie.

„Musela som niečo spraviť, lebo ty by si mi to nikdy neurobil. Ak by som ti to povedala, odmietol by si. Príliš sa bojíš toho, čo si o tebe ľudia myslia, preto by si to iba popieral, alebo sa tváril, že sa to nikdy nestalo. Lenže tie hlúpe fotky sú všade. Tvoja tvár je tam či chceš alebo nie. Už nemôžeš zmeniť to, čo sa stalo, ale ticho, ktorým svetu odpovedáš, vytvára ďalšie otázky." na chvíľu som sa zasekla pri jeho pohľade. Rýchlo som sa spamätala, keď povedal: „Pokračuj, počúvam ťa," chladným hlasom.

„No a keďže nikto nič nerobí, ľudia si vymýšľajú vlastné scenáre. No a čomu myslíš, že uveria skôr? Odpovediam, ktoré nemajú, či vlastným predstavám? A ja jednoducho neznesiem, aby z teba spravili nejakého psycho-čudáka alebo úchylného násilníka." Pri tejto zmienke sa mu pohľad zmäkčil ako aviváž, ale nedovolila som mu, aby ma zastavil. „Láskavo ma neprerušuj. Ešte som neskončila."

Zahundral si iba nespokojné, „Dobre," a znova stíchol.

„Čo chcem povedať je, že zo seba tisíckrát radšej spravím zlatokopku v očiach celého sveta, budem hoci aj živým terčom, len aby bolo všetko aspoň trochu fajn. Takže som to spravila kvôli tebe, oprava pre teba. Aby sme jedného dňa mohli žiť normálne, až si nato ľudia zvyknú. Buď to, alebo sa teraz rozídeme."

V momente ako som vydýchla posledné, vrhol na mňa svoje ruky i pery. Začal ma bozkávať. Hladne, vášnivo, priam hltavo. Jeho náhla hrubosť a agresivita ma v tejto situácii privádzala do varu.

„Toto už nikdy nepovedz! A teraz mlč a bozkávaj ma," zavrčal mi do ucha a uhryzol do ušného lalôčika. Zavzdychala som. A ako dobré dievčatko, tentoraz som ho poslúchla.

(Warning: táto časť obsahuje sexuálny kontakt. Nezistili prosím skipnut na ďalšiu kapitolu)

Ani neviem kedy sme stihli zložiť telá na zadné sedadlo auta. Myslím, že to bolo niekedy medzi tým, ako som stratila nohavičky a zdravý rozum.

Sex v aute pri krajnici, kde nás každú chvíľu mohlo načapať okoloidúce auto, bol vzrušujúci. Adrenalín mi rozprúdil krv v žilách a prebral mozog. Každý Jungkookov dotyk pôsobil na moju kožu ako elektrický šok.

Moje nahé prsia sa treli o látku jeho trička. Bradavky mi od nedočkavosti tvrdli a moja panva sa sama hýbala, aby našla to, po čom túži. Jungkookova rastúca pýcha značila, že po mne túži rovnako, ako ja po ňom.

Pomedzi bozky na mojom krku sa mi s ťažkým dychom pokúšal niečo povedať. Bohužiaľ vôbec som mu nerozumela. „Láska, s týmto šialenstvom by som nesúhlasila, ak by som nebola totálne nadržaná. Tak čuš a vyzleč si nohavice." Musela som umlčať jeho mrmlanie s moralizovaným podtónom. Preto, kým on sa zbavoval nohavíc, ktoré si lenivo stiahol pod zadok, ja som ho trela cez boxerky šialenou lačnosťou. Pred tým, ako do mňa vošiel zašepkal mi po anglicky: „Remember you're not in charge."

Doslova šialený sex sa premenil na ochromujúci orgazmus, kedy vo mne povolili všetky nervy a svalové vlákna. Asi aj tie emočné „zábrany". Spodná pera sa mi rozochvela a do očí nahrnula voda. Kým on stále vo mne plytko dýchal ja som sa mu dívala do očí a plakala.

„Bol som až taký dobrý? Alebo sa niečo stalo?" spýtal sa pokojne, kým mi utieral kvapky z líc. Ja som iba pokrútila hlavou. „To nie ty. Iba sa to vo mne nejako rozsypalo," priznala som sa. Miesto odpovede som dostala bozk plný lásky a obdivu.

„Tu máš," povedal Jungkook, keď sme oblečení sedeli na svojich miestach. Podávajúc mi kľúče od jeho auta. „Mala si dosť odvahy postaviť sa svetu, teraz môžeš šoférovať." Well, asi to budeme musieť vyriešiť, pretože tak rýchlo sa sexu v aute s ním nevzdám.  

Vrátili sme sa domov. Do nášho nového byt zaplneného krabicami, ktoré sme ešte nestihli vybaliť. Po náročnom rozhovore a báječnom sexe, sme sa nejako zhodli, že práve vybaľovanie je práve to najlepšie, čo teraz spravíme.

Pustili sme sa teda do toho. Krabice sa šmýkali po podlahe v celom byte. Ja som zariaďovala kuchyňu a Jungkook obývačku. „Toto je tvoje," zvykli sme na seba volať, keď sme našli krabicu, čo nepatrila k nám.

Na otázku: „Čo bude ďalej?" sme ani jeden neodpovedali, hoci nám obom vírila hlavou. Keď som si však sadla na koberec k nemu a sledovala, ako aranžuje drevené dekorácie, nedalo mi nespýtať sa.

„Jungkook, čo bude ďalej? Čo sa bude teraz diať?" Jungkook sa mi obrátil čelom. Na brade sa mu spravila vráska, lebo našpúlil zamyslene pery. Ja som si zato tie svoje nervózne hrýzla.

Dokopy sa ešte nič nestalo, ale niekde v kostiach som cítila, že sa všetko čoskoro zmení. Preto ma Jungkookova odpoveď neprekvapila.

„Nuž, už je to vonku, takže sa nemôžeme tváriť, že sa nič nestalo. Ale zato možno po nejakom čase bude všetko iné, lepšie. Myslím, že na teraz budeme musieť byť opatrní. Počkať kým si na túto novinku všetci zvykneme. Asi sa nie je čoho obávať. Sám neviem," priznal a ja som vedela, že dúfa v to najlepšie rovnako, ako ja.

V ten večer sme boli opäť ako normálny pár. Čo sa nám teda nestávalo často. Na večeru sme si uvarili párky a spravili volské oko. Zapadli sme pred telku a po dlhom čase sa dívali na správy. Okrem nás tam bolo veľa zaujímavého, blížili sa prezidentské voľby. Cítila som sa pokojnejšie, že celá Kórea nerieši iba nás.

Niekde medzi tým sme si zavolali s mojimi rodičmi a oznámili novinky. Ukázali sme im nové hniezdočko lásky a Jungkook si vyslúžil pomenovanie future son-in-law.

Príjemne unavení sme sa uložili do obláčikovej postele a rozprávali sa o budúcnosti, až kým sme nezaspali.