Like an (y)Arrow

Full-House, Bottle of soju with Avocado

Bola sobota ráno. Ja som si ležala v teplej postieľke zababušená v perinách až po uši. Ešte som driemala a čakala, kým začujem kroky v chodbe. Jungkook sa skoro ráno niekam vyparil. Viem to, pretože ma buchnutie dverí zobudilo a rovnako som ho nenašla zahrabaného pod páperovým paplónom so mnou.

Čakanie ma prestalo baviť, keď som si stihla prezrieť všetky maily, skontrolovať twitter a odpovedať Jin-Ho na tiktoky, čo mi za včera stihla poslať. 

Nastal čas začať ráno. Bolo osem a ja som nemala v úmysle dnes vstať skôr, ako na obed, nuž nevydalo. Vstala som z postele a bežala do šatníka po župan a huňaté ponožky. Ráno mi je zima a fakt, že je už december mi prinášal ťažké chvíle. Nasledovala každodenná kúpeľňová rutina.

Keď som sa vrátila z vodného sveta, umytá, svieža a dokonale prebudená, Kookie čakal v kuchyni. Na tvári mal ešte stále masku, čapicu narazenú hlboko na čele. Bol celý v čiernom. Rifle s veľkými vreckami na stehnách, čierno-biela mikina bez zipsu a huňatá bunda s kapucňou. Vyzeral trochu ako lupič. Svoj bad boy imidž však dokonale vyvrátil veľkou nákupnou taškou, ktorú vykladal na kuchynskú linku.

„Dobré ráno," zaželala som mu, keď som sa za ním blížila. Nenechala som ho odpovedať, pretože som mu zapchala ústa svojimi. Bozk na dobré ráno chutil ako zubná pasta zmiešaná s ľadovým americanom. To mi pripomenulo, že aj ja by som si dala kávu.

...

„Čo ti to napadlo, ísť na nákup? Nemáš na to ľudí?" Podpichla som ho, keď sme obaja vykladali potraviny na kuchynskú linku. 

„Ja nato ľudí mám, ale ty nie. A keďže som nechcel umrieť od hladu musel som si nakúpiť." Vrátil mi úder. Posledné dni som nestrávila doma, preto som nevidela dôvod mať plnú chladničku jedla. Jungkookovi nevadilo, že by sme na raňajky mali instantné rezance. Takže sa niečo chystá. Kúpil veci na BBQ. A Soju.

„Haha, veľmi vtipné. A načo, ti je toľko fliaš? Chceš si tu snáď otvoriť bar? Alebo si niečo vymyslel a mne to povieš a až teraz, však?" S týmito slovami som mu položila do rúk vajíčka, aby ich odložil na miesto. Popritom sa nedalo prehliadnuť jeho zajko úsmev s pokrčeným nosom. 

„No, tak už mi to povedz," súrila som ho, „Nehnevám sa, len chcem vedieť, čo sa deje. Nech sa viem zariadiť. Musím totiž ešte skočiť do práce odniesť nejaké dokumenty." 

Jungkook poukladal posledné veci z nákupu na miesto a potom mi zapol kávovar, aby som si mohla spraviť Latte. Medzi rečou spomenul: „No Hyungs sa dnes tiež vrátili od rodičov, tak mi napadlo, že by sme si mohli spraviť menšiu oslavu tu, u nás." 

O malú chvíľu budeme pokračovať, ale teraz vás všetkých poprosím o minútu ticha, aby som sa mohla rozplývať nad tým, ako môj byt nazval našim. Nastaviť stopky, začíname: Teraz!

Ďakujem, môžeme sa vrátiť späť. 

„Takže dnes prídu všetci sem?" Pokýval hlavou a načiahol sa po ďalší bozk. „Prídu o siedmej. Môže byť? Ešte im môžem napísať, aby prišli neskôr, ak potrebuješ čas na prípravu." Vysvetľoval a hladil mi líce. 

No, ho ho ho! On si to vymyslel, tak sa zapojí. Ja musím pracovať a ešte, aby som varila a upratovala. Nato zabudni!

„Dobre láska, o siedmej môže byť. Ja sa teraz oblečiem a pôjdem do práce a ty to tu dáš do poriadku. Povysávať, vysávač je v šatníku, dole. Utrieť prach na stole a poličkách. V spálni ustelieš periny a vyvetráš. Potom tam nezabudni zavrieť dvere. A ešte vyčistíš kúpeľňu. Dlážku umývať nemusíš, len v chodbe poupratuj naše topánky, nech to nejako vyzerá. A daj tam papučky, keby hostia chceli. Keď sa vrátim navarím a pomôžem ti so zvyškom, dobre?" Skončila som monológ. Jungkook nepôsobil až tak vyplašene, ako som čakala. Skôr bol zaskočený množstvom informácii.