Like an (y)Arrow

Getting Bigger

S Jungkookom sme sa vrátili domov. Práve sme parkovali vedľa môjho červeného auta, keď som si spomenula, že som si v kufri nechala lodičky. Zaparkovali sme a vystúpili z auta.

„Počuj, a ako donútime jej manžela, aby podpísal rozvodové papiere? Dobrovoľne to asi neurobí. Inak by boli rozvedení už dávno, nie?" Jungkook sa ma pýtal, keď som načahovala v kufri po topánky. 

„Pokiaľ viem, tak nepotrebuje podpis, ak máme podozrenie na domáce násilie. Ale toto budú musieť Namjoonovci poriešiť samy. Ja môžem prísť jedine svedčiť proti nemu."

V momente, ako som zavrela kufor mi spod podvozku vypadlo niečo malé a čierne. Zohla som sa po to na zem. Nebola som tak, hlúpa, aby som nevedela, čo to je. A moje podozrenie sa okamžite obrátilo na Jungkooka.

„Ty si mi dal na auto sledovacie zariadenie?!" nechcela som, aby to znelo ako výčitka. Hoci som sa cítila dotknutá vo veci dôvery. Ako náhle som však zbadala jeho zmätený výraz, došlo mi, že niečo neklape.

„Hrabe ti? Načo by som to robil, láska?" Pozeral na mňa a neveriacky si odfrkol.

„No to mi povedz ty, načo by si ho tam dával. A keď nie ty, tak kto? Prečo to mám na aute?" Cítila som sa veľmi nepríjemne a znova sa ma zmocnil ten zvláštny pocit. Vtom sa mi vybavila tvár novej susedy a obraz, ako sa mi ustavične motala okolo auta. Oblial ma studený pot a v tej chvíli som si veľmi želala, aby to bol výplod mojej fantázie. Na Jungkooka som sa ani nepozrela. Iba som sa rozbehla k výťahu.

Ani neviem, kam som utekala. Chcela som chytiť záhadné dievča, ale sa skryť doma? Vybrala som si možnosť dva. 

Jungkook volal za mnou: „Soo Ah, čo sa deje? Čo to má všetko znamenať?" Ale keď som zbadala bielu obálku s mojim menom na nej pred našimi dverami, mala som na to rovnakú otázku. "Čo to ma do pekla znamenať?"

Dvihla som obálku a chcela ju otvoriť, keď ma Jungkook ráznym hlasom zastavil. „Neotváraj to! Daj mi to!" 

Bol naštvaný, alebo sa dokonca možno bál. Netváril sa však prekvapene narozdiel odo mňa. Šok, zdesenie, nič z toho sa nedralo na povrch jeho mimických svalov. 

Napadla mi jediná otázka: „Ty vieš od koho to je?"

Prepichla som ho pohľadom. Dívala som sa, ako zbledol a potom sa neisto snažil vyhnúť odpovedi. Klamal. Poznala som ho dosť dobre nato, aby som vedela kedy mi nevraví pravdu.

„Jungkook neklam mi. Povedz mi, čo má toto celé znamenať. Inak tú obálku otvorím." vyhrážala som sa mu a cítila som, ako napätie v miestnosti stúpa. Nebolo by to prvý raz, čo som vyvolala hádku z ješitnosti.

„Soo Ah, už som ti povedal, že neviem. Proste to neotváraj, jasné? Treba to zaniesť na políciu." A tu nastal zlom. Aj on, aj ja sme vedeli, že sa preriekol.

„Ak by si nevedel o čo ide, nechcel by si to riešiť s políciou. Jungkook, okamžite mi to povedz, inak prisahám, že to otvorím!" 

Jungkook sa poškriabal na zátylku a potom rezignovane vzdychol. Vybral sa hore schodmi do spálne a vrátil sa s kopou obálok. Na každej svietilo moje meno.

Hodil ich predo mňa. 

„Čo je to?" spýtala som sa, keď som jednu po druhej začala otvárať. V každej boli moje fotky na rôznych miestach. Počas bežných dní, s Jungkookom aj bez neho. Ku každej obálke patril list. Pred tým, ako som sa ich odhodlala prečítať, Jungkook sa rozhovoril.