Like an (y)Arrow

You are the only thing I have...

Od rána som mala žalúdok skrútený nervami. Nemohla som sa nijako zbaviť pocitu hrôzy z dnešnej večere. Áno, mám sa uzmieriť so svojim priateľom, ktorého nadovšetko milujem, ale na druhej strane by som tomu najradšej vyhla.

Myslím tým, bola by som radšej predstierala, že sa nič nestalo a ideme ďalej. Lenže tak to vo vzťahoch nechodí alebo by nemalo. Mali by sme si všetko vydiskutovať. Vypočuť si toho druhého a povedať svoj názor. Nakoniec spolu nájsť riešenie.

A práve tej komunikačnej časti sa bojím. Ako sa bude Jungkook správať? Stále sa hnevá, bude na mňa kričať? Budem snáď kričať ja? A čo mu vlastne poviem, keď príde na túto tému? Nekonečne veľa otázok mi prebiehalo mysľou. Ani na jednu som nemala odpoveď. Bolo to stresujúce a nepríjemné.

Ľudia sú tak nevyspytateľní. Nikdy neviete, čo urobia, vždy vás dokážu prekvapiť. Či už príjemne alebo naopak. Práve preto som sa chcela nastávajúcej večery vyhnúť. Teda, jedna moja časť. Tá druhá, svedomitejšia ma posmeľovala, vedela, že je to správna vec. Aj keď nie celkom nadšená, rozhodla som sa ju počúvnuť.

........................................................................

Do večera ostávalo dostatok času. Šla som, ako zvyčajne do práce. Blížil sa koniec mesiaca a bolo treba vybaviť obvyklé formality. Klasické papierovačky. Povedala som si, že aspoň prídem na iné myšlienky.

Keď som prišla, čakala ma tam Hannah s Yong Joonom a kopou nevybavených záležitostí. To sa teda ozaj nudiť nebudem. Bez ďalších okolkov sme sa všetci pustili do práce. Hannah prijímala občasných zákazníkov a rozosielala maily našim dodávateľom. Bolo potrebné doobjednať materiál.

Ja som kreslila návrhy, kontrolovala faktúry, prepočítavala účty... Skrátka, hotový blázinec. Nevedela som, čo skôr. Veľmi silno uvažujem, že by sa mi tu hodilo ešte zopár rúk navyše. Je to síce malý obchodík, no práce je tu dosť aj pre desiatich.

Yong Joon robil spoločnosť. Sem tam mi niečo povedal, alebo si pri mne iba ticho kreslil. Vždy, keď som si chcela dať prestávku, pozrela som sa na neho ako neúnavne tvorí svoje dielko a pokračovala som s ním.

Okolo obeda vošiel posledný zákazník. Posledný pred obednou prestávkou, otvorené máme do piatej. Ja som sa práve míňala s Hannah v ateliéry. Vymenili sme sa, pretože potrebovala pauzu. Práve keď som prichádzala za pult počula som Yong Joonovo prekvapené zhýknutie. Viac menej zo zvyku som zdvihla hlavu a pozrela sa na neho. Malou rúčkou si zakrýval ústočká a očká mal doširoka otvorené. Vyzeral byť prekvapený, ale zároveň nadšený. Pozeral sa na dvere, ako by v nich stála nejaká celebrita. Veď aj, ale to som pochopila až keď som sa pozrela ku vchodu do obchodu.

Medzi dverami sa týčilo šesť postáv v drahom oblečení a jedna z nich nadšene mávala našim smerom. Och Bože, koho si mi to som poslal.

V mojom obchode, prisahám stáli všetci. Všetci okrem Kookieho. Jimin mával ako šialený, lebo som nejavila nijakú emóciu. Toto mi tu dnes chýbalo. Bude trvať večnosť, kým sa ich zbavím, aby som mohla pracovať. Ale čo chudák Yong Joon. Vyzeral akoby mal každú chvíľku odpadnúť. Odkývala som späť a vzala si moje malé slniečko na ruky.

„Yong Joon, toto sú moji a Jungkookovi priatelia.." Chcela som mu to vysvetliť, vyzeral, že je vydesený.

„Ja viem, kto to je! To sú BTS, videl som ich v televízii. To je RM, tamto je Suga, Hobi. Ten modrovlasý je V, má malého psíka, a vedľa neho je Jin. Jin vie variť, to hovorili v tej šou. A tamten malý je Jimin. Páči sa mi ako tancuje....Nemôžem uveriť, že ich vidím naživo!" Ukazoval na mojich priateľov prstom a hovoril ich mená. Všetky správne podotýkam. Najviac sa mi páčilo, ako nazval Jimina malým. Videla som jeho sklamaný výraz, ale pri komplimente na koniec sa doširoka usmial.