Like an (y)Arrow

Well, this was definitely unexpected surprise

Krásne ráno, vracala som sa zo školy domov. Po ceste som sa zastavila v obchode. Kúpila som si kávu a doughnut. Treba predsa osláviť úspešné absolvovanie prvej skúšky. Do mobilu som si uložila poznámku, aby som o tom nezabudla napísať Jungkookovi. Prerušilo ma však zvonenie telefónu.

Usmiala som sa a zdvihla: „Sex po telefóne, ako si to prajete..." Nestihla som dokončiť svoj vtip, pretože sa mi do telefónu ozvala plačúca Jini. Nič mi nepovedala iba plakala.

Rozmýšľala som, čo sa stalo. Ale nič mi nenapadalo. Bolo iba desať, takže to, že je hore, muselo mať svoj dobrý dôvod. Jini nezvykne vstať pred obedom, ak nemusí.

„Baby, čo sa deje? Potrebuješ odviesť do nemocnice?" Pýtala som sa pre prípad, že je zranená. Lenže do slúchadla sa ozval ešte väčší plač. „Už netreba." Plakala, vzlykala a znela naozaj hrozne.

„Jini, tak, čo sa deje?" Bože dievča! Vyklop to už, ja potrebujem vedieť, či mám ísť niekoho zabiť, alebo volať na kozmetický súd, pretože jej vybuchol fén.

Čakala som, kým aspoň na dve sekundy prestane plakať. Káva mi chladla, poleva na šiške sa topila a ja som sa bála stále viac. Nakoniec, podľa mňa, po hodine, hoci to boli iba minúty, prestala plakať. Už iba vzlykala a počula som ju smrkať do vreckovky.

„Tak už mi povedz, čo sa stalo? Jini naozaj..." Nestihla som pokračovať ďalej lebo z nej vyliezla odpoveď. 

„Dve čiarky, to sa deje," povedala a zase sa strašne nahlas rozplakala. Nadávala, ako posledný pohan a plakala ako totálna hysterka. Stíšila som si preto zvuk reproduktoru v mobile a zahĺbila sa do absolútne neurčitej odpovedi.

Dve čiarky..... Dve čiary..... Adidas zmenil dizajn loga? Nie to to asi nebude, kvôli tomu by neplakala. Obe sme viac Nike ako Adidas. Tak, čo teda? Mohla sa iba porezať, alebo si oškrieť lak z nechtov. To by sedelo na tento cirkus. Alebo jej prišlo oblečenie o dve čísla menšie? Dopekla ja už neviem, čo si mám vymyslieť, aby to dávalo zmysel.

„Jini, aké dve čiarky, prosím ťa? Nemôžeš to nejako opraviť?" Tak nejak som dúfala, že tu budú čierne čiary na podlahe od podrážky tenisiek, alebo farba na stene. Nuž mýlila som sa. Jej plač ma o tom presvedčil.

„Nemám tušenie, ako toto opravíme," plakala „Je pozitívny." Prvé, čo mi prirodzene napadlo bol test na koronavírus. Hoci sme s ním už zžitý, nie sme s ním zrovna kamoši. Ale Jini je očkovaná, koniec koncov bola so Sugom, keď naň ochorel. Mala by mať imunitu. A hlavne nikdy z toho nerobila vedu. Tak prečo by robila takú drámu...

Ó môj Šmolko! On je pozitívny! A nie covid-test! „Hneď som tam" Uistila som ju a bežala dolu schodmi na metro. Táto situácia si vyžadovala moju prítomnosť a rýchlo. Nezostávalo mi preto nič iné, iba bežať domov a vybrať si jedno z áut, čo som mala zaparkované v garáži neďaleko internátu.

Mercedes? Porsche? Mercedes? Porsche? Čas ma tlačil, takže som nasadla do malého strieborného auťáku a ťahala to v obci dobrých osemdesiat. Ak dnes nedostanem pokutu a nezoberú mi vodičák, tak Boh skutočne existuje.

Hodinovú cestu som zvládla za necelých 40 minút. Tlačila som na plynový pedál a modlila sa, aby som našla Jini živú a aby policajtov, čo mi budú chcieť dať pokutu okúzlil môj európsky šarm.

Počas jazdy som rozmýšľala, čo urobíme. Prirodzene, ja ju nebudem do ničoho tlačiť, ale mala by si zvážiť všetko, čo tento fakt zahŕňa. Jimin, ešteže si mi dal túto tvoju formulu.

...

Dnu som sa dostala sama vďaka náhradnému kľúču pripevnenému na zadnej strane drevenej tabuľky s nápisom "Vitajte v bordeli!".