Like an (y)Arrow

Mission: How to breath under water

"Stratil sa? Ideme dobre? Čo zase vymýšľa?" chcela som sa ho spýtať, ale moje otázky zostali poletovať v lebečnom priestore. Ticho som sedela a čakala lebo som ako obyčajne bola vyvedená z miery.

„Ešte pred tým ako sa ma spýtaš, tak ti odpoviem," povedal Jungkook, keď zaraďoval rýchlosť a auto sa rozbehlo. „Ideme na obhliadku bytu. Už v tej tvojej myšacej nore bývať nemôžeme." Dokončil s pobavením v hlase. Ja som sa zmohla iba na pridusené okej.

Nevedela som či skákať dva metre od radosti, alebo vyskočiť za jazdy z auta. Povedala som si, že toto je pozitívna nečakaná novinka a treba sa z nej tešiť. Potlačila som preto nedoriešené detaily a pritúlila sa k Jungkookovi.

„Tak ty chceš, aby sme spolu oficiálne bývali? Sami dvaja?" opýtala som sa a zamávala mihalnicami. Jungkook sa na mňa kútikom oka pozrel, inak nespúšťal oči z cesty. Usmial sa a pohladil ma po hlave. (Viete, aké neskutočne sexi je, keď chalan šoféruje s jednou rukou na volante?)

„Samozrejme, Kvietok môj. Budeme mať súkromie, nie príliš veľa susedov, viac priestoru. A hlavne väčšiu spálňu, čiže budeme môcť venovať viac času iným aktivitám...," uškrnul sa nad vlastnými predstavami. Mne sa pri rovnakých myšlienkach nahrnula červeň do líc.

Zaparkovali sme v podzemnej garáži, kde na nás čakala realitná agentka. Jungkook si ešte pred vystupovaním narazil na hlavu čierny klobúk, zakryl tvár rúškom a prehodil tenký sveter cez plecia, aby zahalil tetovania. Mne strčil do ruky šiltovku spolu s rúškom rovnakej farby, ako mal on. Toľko k bezstarostnému životu.

Agentka nás zaviedla do strešného apartmánu. Na prvý pohľad obyčajné vchodové dvere z čierneho dreva ukrývali celkom neobyčajné priestory. Široká vstupná hala s veľkým zrkadlom v zlatom ráme, ktoré opticky ešte viac zväčšovalo priestor, nás zaviedla do obývačky. Tu nám agentka začala rozprávať.

„Všetok nábytok aj kompletné zariadenie bytu je zahrnuté v cene. Ak si však želáte urobiť nejaké zmeny môžem vám poskytnúť kontakt na nášho interiérového dizajnéra. Je to veľmi šikovný a skúsený dizajnér. Dám vám chvíľu, aby ste sa poobzerali. Nakoniec mi poviete, ako ste sa rozhodli. V prípade otázok sa pokojne obráťte na mňa." S tými slovami, ktoré vychrlila ako drak sa otočila a vypochodovala z bytu s mobilom na uchu.

Porozhliadali sme sa po byte, každý iba v tichu hmkal. Niežeby nás ten byť nenadchol, to určite nie. Iba bol trošku....príliš luxusný. Obývačka bola spojená s kuchyňou, čo oceňujem. Ale keď si chcel človek sadnúť pred telku, musel zliezť do priestoru vyhĺbeného do tvaru kruhového bazénika. Telka však do tohto priestoru nezapadala a bola celkom ďaleko. Konferenčný stolík mal nádych sedemnásteho storočia a kožená sedacia súprava bola pre návštevy osem a viac osôb malá. Všetko muselo byť vtesnané do bazénu a napriek tomu, že to vyzeralo luxusne a trendy mi to vôbec nevyhovovalo.

Jungkookovi sa veľmi pozdávala obrovská spálňa ale mať oproti posteli zrkadlo na moje drobné sebavedomie pôsobilo skôr odstrašujúco, než vzrušujúcim dojmom. Všetko bolo vsadené do zlatých rámov na strope viseli imitácie kryštálových lustrov a s domovom to teda malo ozaj spoločné len vchodové dvere.

Obaja sme sa na seba pozreli s úškľabkom: „Toto asi nie." Povedali sme naraz. Potom sme sa obaja chápavo usmiali a pobrali sme sa pohľadať slečnu rýchlomluvku.

Druhý byt bol vzdialený len pár minút cesty autom od tej prvej nádhery. Aj tu nás v na parkovisku v garáži čakal realitný agent. Tentoraz muž. Prívetivý úsmev, zľahka nagelované vlasy a béžový oblek. Predstavil sa ako Zhang Chaoxiang. Zaviedol nás do apartmánu, našťastie už nie na samom vrchu budovy. Dúfajme, že aj ceny sa budú držať pri zemi.