Like an (y)Arrow

I read in your eyes

JH: V piatok odchod na letný dom. Účasť povinná, Soo Ah!

JM: Už som zbalený

RM: Dúfam, že budeme grilovať, Jin.

JN: Spoľahni sa.

JH: Chcete byť do nedele, či do pondelka?

Počkať, počkať: SA

Čo, kedy, kam, ako a prečo?:SA

V: Spýtaj sa Jungkooka, on ti povie.

Búrlivou konverzáciou ma zobudili chlapci v pondelok ráno. Počas predchádzajúcich dní, možno týždňov (ťažko sa v tom vyznám) som vôbec nemala čas venovať sa svojim priateľom. Keby len im, nestíhala som sa venovať ani len sebe a Jungkookovi.

Od skorého rána som bola zalezená v práci. Môj šijací stroj šil jeden kus oblečenia za druhým až sa z neho parilo. Ak som tam neostávala dlho do noci (často až do druhého dňa) brala som si prácu so sebou domov. Kým Jungkook sledoval večerné správy, ja som mu brala miery, prenášala ich na látku a pracovala, pracovala a pracovala.

V niektoré dni sme si s Kookom podávali iba kľučku dverí, obaja sme toho mali veľa a preto, keď som sa ho spýtala o čom chlapci hovoria, nevedel mi povedať o nič viac, ako som už "vedela". Rozhodla som sa preto vydať sa na cestu naprieč skupinovým chatom na vlastnú päsť a zistiť, kam ideme v piatok.

Poviem vám, nebolo to len tak. Musela som prečítať asi tisícku správ. Odkedy som mala toľko starostí, nemala som čas prezerať skupinový chat a tak to aj dopadlo. Mala som pocit, že som zaspala snáď na dva roky, toľko správ tam bolo. No našťastie po úspešnej hodinke som sa dopracovala k jadru veci.

V piatok odchádzame na letný dom, ktorí (ako jeden z mnohých) vlastnia chlapci. Ideme osláviť posledné chvíle leta, užiť si, kým máme čas. Budeme tam do nedele, možno do pondelka. Viem aj to, že budem musieť ísť s Jin-Ho pred odchodom nakupovať a aj to, že netuším, čo si zbalím. Hobiho rozkazu o povinnej účasti sa neopovážim odporovať. Aj tak si myslím, že oddych si zaslúžim. Počas dvoch týždňov, myslím, som vybavila viac, ako 300 objednávok.

„Myslím, že keď vybavíme toto poschodie, môžeme vyraziť," oznámila mi Jin-Ho, kým sme popíjali kávu v kaviarni. Od skorého rána som s ňou behala po nákupnom centre a ona brala so sebou celé ragále. Z jej účtu ubúdalo v každom obchode po stovkách eur (ani nechcem vedieť koľko je to wonov). Budeme musieť cestovať nákladiakom, aby sme to všetko dokázali odniesť.

„Jini, nemyslíš, že už máme všetko, čo potrebuješ? Ak tam chceme prísť načas, mali by sme vyraziť. Zavolám chlapcom." Jemne som naznačila nesúhlas, pretože Jini pri nakupovaní stráca rozum. Je ako besné zviera, ide za tým, čo chce a nič ju nezastaví, ani limit na kreditnej karte.

 „Máš pravdu, ale nikomu nevolaj. Ideme spolu, Yoongi mi ráno vravel, že majú nejaké dôležité stretnutie s Wangom. Požičal mi auto. Oni prídu s Joeim." Toto mi Jungkook akosi zabudol spomenúť, ale nejdem sa nad tým teraz vzrušovať. Skôr ma znepokojuje fakt, že mojim šoférom je dnes Jin-Ho. Ako šoféruje tak divoko, ako žije, skončíme v nemocnici skôr, ako sa dostaneme na diaľnicu.

...

To vám teda bola jazda! Jin-Ho jazdí ako závodník F1, prekvapivo so všetkou opatrnosťou. Cesta do Gangneungu ubehla bez mála za hodinku aj pol.

Svoj (Sugov) biely Range Rover zaparkovala pred svetlosivým betónovým plotom. Bol pomerne vysoký, keď sme vystúpili z auta videli sme iba špičky strechy domu. O pár krokov ďalej bola do betónu vsadená kovová brána čiernej farby. Prišli sme k nej, nestačili sme sa ani dotknúť tlačila zvončeka a už sa ozvalo mechanické bzučanie. Brána sa pomaly otvárala a nám sa naskytol dychberúci pohľad.