Like an (y)Arrow

Epilogue: We were like a paralel lines; Always close, never together

Keď sme zišli do nahrávacieho štúdia všetci nás obkľúčili a radovali sa spolu s nami. Ja som však podvedome okamžite začala pátrať po Jiminovi. Ten tu, samozrejmet, už nebol. Otázkou zostávalo, kam sa vyparil?

Všetci sa ma vypytovali v túto chvíľu nedôležité otázky. Cítila som paniku hromadiacu sa v žalúdku, ktorá mi postupne zaplavovala telo. 

Kam, kam šiel? A prečo som mala pocit, že mi zostávala len málo času? Tušila som niečo, čo zrejme nemal nikto vedieť. Nikto si to nemal ani len myslieť, no teraz už sa to nedalo zakryť. Podarilo sa mi vysúkať sa spomedzi staff a mojich priateľov.

Jediná cesta kadiaľ mohol ísť bolo, pravdaže, von z budovy. Ak si pohnem, stihnem ho možno na recepcii. Môj časový odhad bol veľmi približný. Rátala som s tým, že Jimin bežal po schodoch, lebo nechcel čakať na výťah. Plus, chcel odísť takmer nepozorovane.

Rozbehla som sa k výťahu, ktorý práve dorazil na prízemie. Kým sa vyšplhá sem hore, Jimin odíde. A nie len odtiaľto, ale aj z môjho života. 

Schody dolu som brala po dvoch možno aj po troch. Skákala som a dupala, aby som sa čo najrýchlejšie dostala na recepciu. Z posledného schodu som položila nohu práve vtedy, keď sa za nejakou pani zavreli vchodové dvere.

„Pán Eun!," zakričala som na neho ledva som dýchala. Otočil ku mne hlavu zatiaľ čo mu zavalité telo spočívalo za recepčným pultom. „Deje sa niečo, slečna?"

„Jimin! On....už odišiel?" vysúkala som zo seba zadýchaná a celkom utopená v panike. Práve si vložil do úst sústo rezancov, preto iba ukázal na vchodové dvere a poťukal si po hodinkách na ruke. No doriti. Mám menej času, ako som chcela.

Vybehla som von a na moje šťastie ho zbadala, ako nastupuje do pristaveného auta s kufrom v ruke. „J!" zakričala som. Napadlo mi, že by možno nebolo od veci, keby som jeho identitu pod šiltovkou nechala utajenú.

Neotočil sa na mňa. Len čo začul môj hlas stuhli mu ramená a na nohách sa mu napli všetky svaly. Vrástol do zeme. Toto bol môj moment. 

Rýchlo som svoje vedomie presvedčila, aby sme sa pohli k nemu a zmarili tento strašne nerozvážny čin.

„Myslela som si, že sa pred odchodom rozlúčime. Mýlila som sa?" Hľadala som jeho oči skryté pod šiltom.

„Ja sa už ale nevrátim." hlesol. V tej chvíli sa moja panika stala skutočnou. On odchádza a ja už ho nikdy neuvidím? Moje srdce sa rozbúchalo v šialenom tempe a dych skákal ako astmatický zajko.

Koktala som ako malé dieťa: „Ako to že sa nevrátiš? Kam...kam odchádzaš? A..a..a," napadla mi jediná otázka, na ktorú som sa bála poznať odpoveď, „Prečo?"

Moja otázka sa teraz usadila na Jiminovej tvári. Zdvihol hlavu a unavené oči zapichol do mňa. On bol smutný. Veľmi smutný a ja som presne vedela prečo. No i tak som to chcela počuť od neho.

„Idem za Halsey. Jej priatelia otvárajú nové tanečné štúdio a hľadajú lektorov. Chcem sa venovať tancu a toto bola skvelá príležitosť. Tak som to vzal." Neverila som tomu, čo práve počúvam. Neverila som mu ani slovo!

„A skupina?" ani som poriadne nepremýšľala, keď som to povedala. Bolo to automatické. Jimin bol ten posledný, o ktorom by som si myslela, že opustí skupinu. On mal však už pripravenú bolestivú odpoveď.

„Wang o tom vie. Najprv to bude hiatus a neskôr ohlásia môj odchod oficiálnym vyjadrením." povedal to bez štipky citu v hlase. Nezostávalo mi už nič, čím by som ho mohla zadržať. Ani som si nevedela predstaviť, čo musí cítiť. Dokázal sa vzdať vecí a ľudí, ktorých miluje. Nechať tu všetko a odísť.