Like an (y)Arrow

May our love be strong enough to save you

„Slečna Kim, počujete ma?" pýtal sa ma doktor. Jeho hlas som si pamätala.

Počula som ho, ale nevidela. Na očiach som stále mala tmavú pásku. Chcela som ich otvoriť, ale páska bola utiahnutá prisilno, viečka priťažké. Stále ma to veľa námahy, aby som ich otvorila.

„Ako sa cítite?" pýtal sa znova doktor Ezra.

„Musím ísť za ním," mrmlala som. Bolo hovorenie vždy tak náročné?

„Pomaly sa posaďte," doktor stále od veci, „tak a teraz pôjdete so mnou. Páni tu na vás počkajú, nebojte sa." Chytil ma pod pazuchu a pomohol mi vstať. Potom so mnou odkráčal do nejakej miestnosti s presklenou stenou.

Na druhej strane skla ležal človek obalený v obväzoch a sadre.

S káblami a prístrojmi, čo striedavo blikali a pípali pripomínal najsmutnejší vianočný stromček. Trvalo mi, kým som v tom človeku spoznala Jungkooka. Keď sa tak stalo, prišiel asi stí príval smútku. O tom, že som plakala už ani nejdem hovoriť.

„Nemôžem mu nejako pomôcť? Darovať mu krv, alebo...alebo hocičo. Nemôžeme niečo urobiť?" otočila som sa na doktora Ezru. Ten sa na mňa dnes už po druhý raz súcitne usmial.

„Drahá, dali ste mu svoje srdce, myslíte, že je to málo? Ja teda nie. Urobili sme všetko, čo bolo v našich silách. Ja viem, že mu chcete pomôcť, chcete, aby sa prebral, ale nemôžete chcieť za neho žiť. To musí chcieť on sám a keď vás vidím, myslím, že má prečo bojovať. Teraz už choďte domov, pospite si a zajtra príďte."

„Nie, ja nemôžem odísť, musím ostať tu. Čo ak by sa prebral, alebo naopak horšie a ja by som tu nebola? To nemôžem dovoliť." Bránila slovám lekára, stála som si tvrdohlavo za svojim. Lekár si povzdychol, pochopil, že nemá zmysel ma presviedčať, neustúpila by som.

Preto mi ponúkol, že môžem na noc ostať s Taehyungom na izbe.

Odprevadil ma tam a na rozlúčku iba dodal: „Prvých 24 hodín je kritických, ale ak to zvládne som si istý, že sa čoskoro preberie. Ak by sa čokoľvek dialo, dáme vám vedieť." S týmito slovami odišiel a znova sme ostali samy.

„Tak, ako je na tom? Videla si ho?"

Videla....

Autor pov:

Soo Ah chodila za Jungkookom na izbu číslo 13 každý deň. Celých päť dní strávila pri jeho posteli držiac jeho ruku. Držala ho, rozprávala sa s ním, kričala na neho, prosila. Za tých päť dní sa neudialo nič. Jungkook akoby uviazol niekde medzi dvoma svetmi.

Taeho zlomenina nosa sa takmer úplne zahojila. Škrabance nebolo vidno a otras mozgu tiež ustúpil.

Ďalšou dobrou správou bolo, že sa prebral Jimin. Nemohol sa veľmi hýbať ani smiať, no vždy sa nejako postaral o zábavu.

Snažil sa so Soo Ah hovoriť, chcel ju nejako rozveseliť, jej žiaľ bol však silnejší.

Yoongi sa musel vrátiť do Kórei za dcérkou, ale ostatní chodili za chlapcami každý deň. Nosili Soo Ah jedlo, priniesli jej aj oblečenie. Ponúkali jej odvoz na hotel. Ona sa ale nepohla z miesta.

Soo Ah p.o.v.:

„Tak mi teda pôjdeme, zajtra sa uvidíme. Maj sa Jungkook. Jimin, Soo Ah." Rozlúčili sa chlapci. Ostali sme tam iba my traja. I keď Jungkook len z polovice.

Hoci nebol pri vedomí, rozprávala som sa s ním. Vraj to pomáha. Na to, ktorej strane viac, som zatiaľ neprišla.

...