Like an (y)Arrow

Out of Blue

Bolo jedno či je sobota alebo utorok. Niekde počas týždňa som sa znova ocitla v chaose. Musela som si deaktivovať účet na takmer všetkých sociálnych sieťach. To neustále cinkanie nenávistných komentárov mi začínalo liezť na mozog.

Jungkook spravil to isté a dohodli sme sa, že ich budeme čítať iba spolu. Horšie však bolo, že podobné správy sa mi začali objavovať na maily a niektoré chodili aj na moju starú adresu. Pni Lee mi kvôli tomu už párkrát volala a ani jedna sme nevedeli, čo s tým. Navrhla som, aby nepreberala moju poštu a moju schránku viac neotvárala.

Do toho samozrejme škola, kde som nespravila poslednú skúšku, takže som musela čakať na opravný termín. No a aby toho nebolo málo dnes ráno mi prišla esemeska od Jungkookovej mamy.

Bolo to veľmi jasné a už na obrazovke mobilu som dokázala vyčítať ten prísny a jedovatý tón jej hlasu. Radšej som o tom Kookovi nepovedala. Inak by určite chcel ísť so mnou. Radšej si hubovú polievku od svokry zjem sama, akoby mala vynadať aj jemu.

Ráno som v práci pozbierala všetku odvahu, ktorú som medzi faktúrami do kázala nájsť. Dala som si záležať, aby moje oblečenie bolo bezchybne vyžehlené a ani jediný vlások na hlave mi netrčal. Pery som si pre odchodom pretrela bledým rúžom, aby som príliš nepútala pozornosť. Zároveň som však chcela vyzerať upravene a sviežo.

C Through Cafe bolo na druhej strane rieky Han a pani Jeon ho očividne mala rada. Miesto aj čas vybrala sama. Bola som prekvapená, že sa chce stretnúť so mnou skôr, ako so svojim synom. Ešte viac ma to znervózňovalo, keďže sa so mnou v živote nebola ochotná rozprávať. Merať kvôli mne cestu z Busanu do Soulu muselo mať pádny dôvod a ja som už tušila aký.

V aute som si dovolila posledný kritický pohľad do zrkadla a s rukou na kľučke dverí som sa zhlboka nadýchla. Pani Jeon ma už čakala pri stole a netrpezlivo pozerala na hodinky. Po ceste som zbierala roztrúsené sebavedomie so zeme, ako guličky ortute.

„Dobrý deň," pozdravila som sa s poklonou v deväťdesiatich stupňoch. Pani Jeon mi ani neodpovedala, iba pokynula rukou, aby som si sadla. Urobila som tak a vzápätí sa objavila čašníčka. Obe sme si objednali a po čašníčkinom odchode nastalo napäté ticho.

Pani Jeon sa po chvíli, kedy sa na mňa ani nepozerala spýtala: „Vieš, čo sa deje vp svete?"

Ja som zmätene zažmurkala. Na prvý moment som nevedela s istotou povedať, kam tým mieri. Pani Jeon si nespokojne povzdychla.

„Myslím tým, či vieš, čo sa hovorí o mojom synovi. V správach aj po celom internete ho očierňujú v súvislosti s tvojím menom. Preto sa pýtam, či o tom vieš? A ešte viac ma zaujíma, čo s tým urobíš?" Naschvál hovorila rýchlo a neprirodzene zdôrazňovala prízvuk, aby mi toto stretnutie spravila ešte ťažším. Ja som však už s Jungkookom aj Jiminom strávila dostatok času, aby som Busanskému akcentu prišla na chuť. S chutným úsmevom a najväčšou slušnosťou som jej poľahky odpovedala.

„Pani Jeon, o povesť svojho syna sa nemusíte strachovať. Oznámiť náš vzťah bol môj nápad a Jungkook ho neskôr podporil. Máme svoje dôvody, prečo sme sa takto rozhodli a verím, že to budete rešpektovať." Bolo viac, ako jasné, že týmto sa rozhovor neskončí. V chlade jej hlasu a prísnom pohľade mi káva razom vychladla.

„Takže tebe nevadí, že môžeš môjmu synovi zničiť život?," otázkou ma zaskočila a otvorila časť mozgu, ktorá o tom už dlhšie uvažovala.

„Slečna Kim, volajú vás tak, však?," zámerne vynechala moje meno hoci ho vedela, „budem k vám celkom úprimná. Ste cudzinka a preto nemôžete vedieť, ako v tejto krajine veci fungujú. Chcem to prv prebrať s vami, aby ste s tým boli oboznámená, keď to poviem Jungkookovi," znova sa zadívala do šálky, akoby z nej mala vyčítať našu budúcnosť.