Ako vyjednávať so Smrťou 2

155.Krok: Anubis sa nerád delí o informácie!

 Došli sme na dané miesto naozaj približne za pol hodinu. Vyzeralo to tam ako v maličkom raji oproti vyhni všade navôkol. Bolo tam malé jazierko s čírou zelenomodrou plytčinou. Okolo neho rástli do kruhu palmy a kríky. Nepoznala som však jednotlivé druhy. To mi pripomenulo, že sme po ceste púšťou videli možno iba jeden kaktus. Nič viac. Neprišla mi nejako zakliato. Bola to proste malá oáza uprostred púšte. Nič viac, nič menej.

Priblížila som sa k jazierku. Anubis si medzitým niečo nervózne šomral popod nos. Už som v hlave videla tie jeho výčitky. A hlavne jednu. Všetko sa stalo a stane len a len kvôli mne. On v tom bude ako obyčajne nevinne. Ignorujúc jeho obavy som namočila ruky do prekvapujúco vlažnej vody a plnými dúškami som ju popíjala. Netušila som, či to bolo tým smädom, ale bola vynikajúca. Očkom som do nej pozrela, či v nej nezbadám nejaký pohyb a vkročila som do nej.

„Hej! Čo to stváraš?" opýtal sa ma z tieňa paliem Anubis. „Chcela si sa napiť. Stalo sa. Poďme ďalej."

Ignorujúc jeho poznámky som sa slastne ponorila do vody. Preplávala som zopár dĺžok a opäť sa vynorila. Voda bola vynikajúca. Boh smrti sa však na mňa stále mračil.

„Neviem čo je zlé na tom, že sa trochu okúpem. Aspoň mi nebude po ceste tak horúco," odsekla som mu plávajúc k brehu. Kam sa vlastne ponáhľaš? Kde máme namierené?"

Anubis sa nervózne poškrabal na zátylku.

„Za jednou bohyňou."

Čakala som, že bude trochu konkrétnejší, no zdalo sa, že tým jeho vysvetľovanie malo byť u konca.

„Aha, a povedz mi, prečo nedôveruješ Eset, ale tejto nemenovanej bohyni budeš? Veď všetci bohovia, ktorí sa zobudia z večného spánku mu musia prisahať vernosť."

Anubis po mne šibol pohľadom.

„Odkiaľ to vieš?"

Pomaly som vyliezla z vody. Cítila som sa ako znovuzrodená! Začala som si žmýkať biele šaty, ktoré napodiv opäť nadobúdali svoju pôvodnú bielu farbu.

„Tvoja drahá Eset mi to povedala."

Videla som, ako jeho tvárou prešiel tieň zúrivosti.

„Na to nemala právo! Toto ide mimo teba!"

Prekvapene som naňho pozrela. Koľko ešte vecí mi utajil len preto, lebo si myslel, že to ide mimo mňa?

„Anubis, odvtedy čo si sa mi vkradol do izby, si ma zatiahol do jedného obrovského kolotoča rôznych príhod a nezmyselných náhod, kde sa mi občas do cesty pripletú rôzni bohovia a ja neviem ako ich mám vnímať. A potom prídeš ty a zúriš, lebo som verila tomuto, povedala som to a to a atď. Ale odkiaľ mám to všetko vedieť, keď to celé ide mimo mňa ako hovoríš? Vieš zaručiť, aby som si mohla žiť pokojne v nejakej bublinke? Aby to všetko šlo mimo mňa, ako hovoríš? Asi ťažko. Inak by som tu teraz nebola a ty tiež nie. Takže buď taký láskavý a vysvetli mi situáciu, do ktorej si ma dostal. Pretože ja tu fyzicky aj psychicky som a týka sa ma to! Tie všetky stretnutia s bohmi mohli vyzerať úplne inak, keby som dopredu vedela, čo čakať alebo aspoň tušiť!"

Anubis tam len tak stál a prepaľoval ma pohľadom. Očividne rozmýšľal. Veď mal aj o čom! A v konečnom dôsledku to bola všetko jeho vina.

„Táto bohyňa mi bude vedieť povedať, kde nájdem Usirov chrám."

Prekrížila som si ruky na hrudi a zaujala odmietavý postoj.

„Aha! Ale vieš o tom, že vedieť a povedať sú dve rozdielne veci, všakže? Prečo by to robila?"

„Pretože ona vernosť Apopovi neprisahala," odvetil tvrdohlavo.

„Ako potom môže byť bdelá?" výsmešne som sa ďalej pýtala.

„Lebo nikdy nespala," odvetil rázne, čím ukončil túto debatu. „Tak ako Heh alebo Nut, ani ona nikdy reálne nezaspala. Aspoň v to dúfam. Čo mi pripomína, že jej musíš pripraviť nejakú obetu, aby sa tu objavila."

Nadvihla som obočie.

„Ja? Obetu? Na to rovno zabudni! Ty chceš, aby prišla, tak si ju aj zavolaj!"

„Nie, duša. Len človek má právo vzývať bohov."

„A čo Nut?"

„Tá tam bola neustále prítomná. Každý večer ju ľudia vzývali zas a znova. A pokiaľ viem, zobudiť Usira je rovnako tvoj cieľ ako môj. Takže šup-šup! Musíš tu nazbierať zopár vecí na obrad."