Pozerala som na vyprahnutú púšť. Mala som pocit, že zo mňa vyciciavala aj posledné zvyšky síl. Motala sa mi hlava. Spánky mi pulzovali. Najradšej by som si niekde umyla rany a šla rovno spať. Bola som vyčerpaná po týchto posledných dňoch. A Anubis to vôbec nijako nezlepšoval. Chodil hore-dole niečo si mrmlajúc pravdepodobne po staroegyptsky. Sťažka som si povzdychla a sadla si na kamenný múrik chabo oddeľujúci okraj mesta od púšte. Toto vyzeralo byť na dlho. Aj tak som netušila podľa čoho sa chcel Anubis zorientovať. Mne to pripadalo rovnaké na všetky strany. Možno by bolo omnoho jednoduchšie sa popýtať miestnych. Bolo veľmi pravdepodobné, že niekto bude ponúkať exkurziu do Usirovej hrobky. Hoci ťažko povedať, či by to Anubis rozdýchal.
Odrazu iba zastal a bezradne rozhodil rukami. Otočil sa ku mne.
"Netuším, ako sa tam dostaneme. Duny sa za tie tisícročia popresúvali miliónkrát a odmietajú mi to sami povedať. Očividne nadržiavajú Sutechovi," povedal mi hnevlivo. Nadvihla som obočie a prekrížila si ruky.
"Aha, takže sme sa tu trepali úplne zbytočne," odvetila som. "Miesto toho som mohla mať aspoň ošetrené rany, za ktoré si inak ty sám zodpovedný." Anubis vystrúhal kyslú grimasu.
"Nedráždi, Leila. Ešte stále sa hnevám."
"To sme dvaja."
Ostro sa na mňa pozrel.
"Poďme sa niekde ubytovať a zavolaj mi lekára!" povedala som rázne, za čo som si vyslúžila hrozivý pohľad.
"Prosím," dodala som rýchlo, hoci to nedokázalo zakryť rozkazovačný tón, ktorým som ho obdarovala.
Vzdychol si.
"Fajn, tak či tak budem musieť počkať do večera." Nadvihla som obočie. Veľké tmavé kruhy pod očami priam kričali a dožadovali si pre telo spánok, ktorý mu nebol posledné hodiny dopriaty. Avšak niečo v Anubisovom tóne mi našepkávalo, že opäť má na večer trošku iné plány. Rozmýšľala som, čo zasa mal za lubom.
Keď nadíde čas, všetko zistíš, duša. A teraz ideme! Inak mi tu budeš nariekať celý deň. Ach, vy ľudia! Ste tak slabí až sa jeden musí čudovať, ako je možné, že vôbec existujete.
"Smiem ti pripomenúť, že bez nás slabých a úbohých ľudí by neexistovali ani náboženstvá a teda ani bohovia?"
"Nie, nesmieš mi to pripomínať! Je to hanba našej existencie! Byť tak závislý na takých krehkých stvoreniach..." krútil hlavou. Pozrel sa na mňa svojím hlbokým pohľadom. Potom zodvihol hlavu. Na chvíľu to vyzeralo akoby vetril. Chvíľu rozmýšľal. Nadvihla som obočie. Nevedela som, čo to má byť za správanie. Už som uňho zažila všeličo, ale toto bola novinka.
"Ideme, našiel som miesto vhodné navštívenia," odvetil mi a už sme cestovali svetom.
YOU ARE READING
Ako vyjednávať so Smrťou 2
FantasyLeilina cesta za slobodou ešte ani zďaleka nekončí. Prísaha jej stále dýcha na krk a Anubis jej to v každej správnej situácii veľmi rád pripomenie. Hoci sa jej darí ako tak brániť pred všemožnými nápadmi zlomyseľného boha smrti (ktorý sa nielenže cí...
