Ako vyjednávať so Smrťou 2

163.Krok: Svokra nebude spokojná ani po tisícročí!

Ocitla som sa v prítmí luxusného apartmánu. Bordové tapety ladili so zlatými a bielymi doplnkami. Zdalo sa, že ho obývala žena. Aspoň som to mohla súdiť podľa voľne položeného saténového pyžama na posteli a hŕby šiat zavesené v otvorenom krásne vyrezávanom šatníku.

"Vitaj, dieťa," privítal ma pokojný ženský hlas. Pri šatníku v kresle sedela Eset. Lakťom sa opierala o operadlo. V ruke držala náustok. Jemne vdýchla tabak z vodnej dýmky, ktorú mala položenú vedľa seba. Potom našpúlila plné pery bordovej farby a dym vydýchla do elegantného oblúku. Oči mala namaľované na zeleno s trblietkami, čo jej ladilo k šatám. Na sebe mala totiž tmavo zelené úzke šaty s vysokým rozparkom až po vrch stehna. V strede sa jej jemne riasili na bok. Vyzerala v nich dokonalo. Lepšie ako ktorákoľvek skutočná matka po dvoch pôrodoch.

"Tieto vodné dýmky sú fantastické. Je naozaj pôsobivé, kam sa ľudia dostali bez ochrany bohov." Odrazu akoby si uvedomila, že aj ja tu som, pozrela na mňa a zamračila sa.

"Poď bližšie, duša. Nemusíš sa ma báť."

Poslúchla som ju. Až vtedy som si uvedomila, že miesto rúk, mám opäť krídla. V duchu som zanadávala. Moje telo pravdepodobne ostalo niekde na púšti bez akejkoľvek ochrany. Vybrala som si naozaj zlý čas na prechádzku.

"Naozaj zaujímavé. A kde presne je tvoje telo? Môžeme za ním zájsť, keď sa ti cnie," začala Eset. Okrem toho, že mi očividne tiež dokázala čítať myšlienky, za jej otázkou som šípila niečo zlé. Každá molekula v tele mi hovorila, že povedať jej to by bola osudná chyba.

"Prečo som tu?" opýtala som sa. Eset ma obdarila vševediacim úsmevom.

"Lebo sme neskončili náš rozhovor, predsa! Potrebujem, aby si boha smrti priviedla na správnu cestu skôr ako bude neskoro. Ako si mohla vidieť, svojej matke očividne neverí."

"A myslíte, že svojej duši bude? A prečo by som mám vlastne mala pomôcť?"

"Vyliečila som ťa, no nie? Ako vďačnosť by to malo byť to najmenej, čo by si pre mňa mohla urobiť."

"Vyliečila alebo skôr prekliala?" odvetila som jej na otázku vlastnou. Eset uznanlivo prikývla hlavou.

"To povedal Anup, všakže?" pozrela na mňa, aby sa uistila, no ja som mlčala. Kútiky sa jej opäť zdvihli do úsmevu.

"Môj chlapec skutočne podrástol! Všimol si môj malý žartík, ktorý som mu dala do daru. Ako rýchlo tie deti rastú! Len pred zopár miléniami by nad niečím takým ani neuvažoval."

"Úchvatné," sarkasticky som poznamenala, na čo nespokojne tľoskla jazykom. Na chvíľu sa odmlčala. Uprene sa na mňa pozerala. Rozmýšľala.

"Stretol sa nakoniec s tou bohyňou?" spýtala sa znenazdajky.

Prikývla som. Eset to očividne zamrzelo.

"Nikdy preňho nebola dosť dobrá. Čo má z hviezdy, ktorú ani neuvidí?! Mohol mať ktorúkoľvek! Ale nie. On si vybral ju!" odvetila nasrdene a s hnusom si potiahla ďalšiu dávku tabaku. Bohyňa po mne hodila ostrý pohľad, akoby ja som mohla za všetku neprávosť, ktorá sa vo svete udiala. Upokojujúco vydýchla veľký kúdeĽ dymu a pokračovala.

"Všetci bohovia mu závideli jeho post, jeho moc! Veď koľkým bohom sa podarí priamo stýkať s ľuďmi tak ako jemu? Nikomu! Mal najvýsosnejšie právo požehnané od samotného Rea sprevádzať ľudí na večnosť. Bola to dôležitá úloha, ba priam výsosná! Bohom sa to nepáčilo a strpčovali mu život všade tam, kde sa dalo. A on čo spravil? Zaľúbil sa do hviezdy!"