Ako vyjednávať so Smrťou 2

186.Krok: Rituály sú rôzne naprieč všetkými kultúrami!

Nech boli egyptské zvyky akékoľvek, toto boli naozaj zvláštne tradície. Odvliekli ma do malej chajdy, z ktorej sa vykľul celkom priestranný dom s mnohými izbami. Malo to dokonca vlastnú pekne zdobenú vstupnú halu. Na jednej strane som bola vystrašená, čo so mnou chceli robiť, na tej druhej a zvedavá. Lákala ma myšlienka otvoriť všetky dvere a zistiť, čo sa za nimi ukrývalo. Avšak Usirove slová mi stále vŕtali hlavou. Dovoľoval im vziať si moje telo aj dušu. Prečo by to robili? Anubis mi tvrdil, že to bolo len kvôli nemu, aby sa k nim pridal, čo sa ukázalo ako jedno z jeho mnohých klamstiev. Skrivila som nad tým pery. Ktovie v čom všetkom mi ešte klamal. Možno keby som sa pridala na túto strany už od úplného začiatku, tak by som si nemusela prežívať to peklo, ktoré ma postihlo za posledných zopár mesiacov. A možno by ma Apop tiež odmenil životom. Aká som len hlúpa, že som už dávno nešla na ich stranu.

Sprevádzali ma muži v bielom ľanovom oblečení. Boli zamĺknutí. Tvárili sa až mrazivo vážne. Akoby sa práve šlo na nejaký obrad, čo naozaj aj mohlo. Pripomínali mi mníchov. Všetci mali vyholené hlavy, čo pre Egypťanov nebolo až také nezvyčajné, no okrem toho mali vyholené aj ruky a nohy. A to už zvláštne bolo. Rovnako ako aj ich farba pleti, ktorá do tohto prostredia vôbec nepasovala. Akoby sa presunuli zo starodávneho Egypta do súčasnosti. Rozprávali sa medzi sebou jazykom, ktorý mi ako inak nič nehovoril. Vodca našej malej skupinky nás viedol kadejakými uličkami. Začínala som mať z toho pocit, že jediný dôvod prečo nás tak viedol bol ten, aby som sa tu úplne stratila a nemohla ujsť. Ak to aj primárny zámer nebol, musela som uznať že sa mu to podarilo na jednotku. Nemala som ani tušenie, na ktorom som poschodí, nie to ešte kde nájdem schody.

Po útrpnej ceste sme nakoniec v tichosti zastali pred jednými obrovskými dverami. Hlavný kňaz si sňal z krku starý hrdzavý možno aj na kolene robený kľúč. Opatrne ho vsunul do zámku. Nadvihla som obočie. Nebola som zámočník, ale prišlo mi komplikované vymyslieť zámok na rovný kľúč a nie ešte na krivý. Moje obočie však od údivu skoro odletelo z čela, keď zámok hlasno zacvakol a mohutné hrubo opracované dvere sa s vŕzganím otvorili. Opäť som sa pristihla, že ma kúzla naozaj fascinovali. Aspoň na jednej strane. Na tej druhej sa mi naozaj protivilo byť ich súčasťou.

Vstúpili sme do miestnosti plnej podstavcov so sviečkami. V strede miestnosti stála socha veľkého hada pokojne sa pozerajúca do priestoru. Nemohla som si pomôcť, ale aj napriek svojmu zásadnému presvedčeniu, že sochy boli len sochy a nič viac, podvedome mi pri pohľade do jeho očí naskočili zimomriavky. Každý z kňazov sa jej úctivo uklonil. Musela som si zahryznúť do pery, aby som sa nerozosmiala nad tým, čo všetko s ňou robili. Obliekli ju do šiat, namaľovali a okolo nej nechali vyparovať nasladlé vonné oleje. Keby to ešte nestačilo, pred sochou sa týčila hŕba jedla. Začal sa obrad. Jeden kňaz začal monotónne prednášať. Druhý zasa vonnými olejmi kropil sochu. Takto pokračovali zopár predlhých minút.

Po chvíli ma omrzelo sa na nich dívať, ako sa hrajkali s olejmi a radšej som sa zapozerala na sochu. Nebola nejako precízne vyrezaná. Avšak aj napriek jej základnému tvaru, tesár si na nej vo svojej jednoduchosti nechal záležať. Hlavne oči. Bolo vidieť, ako sa detailne snažil ich obrobiť. Odrazu oči hada zažmurkali. Zbledla som. Ešte raz som sa na nich zadívala. Oči boli na svojom mieste. Znervóznela som. Žeby mi po tých zopár mesiacov z toho všetkého už dočista preskočilo? Obzrela som sa za seba. Dvere boli zatvorené. No aj keby neboli, kde by som ušla? Bola som tu obklopená minimálne siedmimi bohmi a nespočetným množstvom démonov. Očividne aj oni si museli uvedomovať, že som nemala kde ujsť, keďže ich ani nenapadlo ma akokoľvek strážiť.