Ako vyjednávať so Smrťou 2

175.Krok: Do Usirovho chrámu vstúpi iba trpezlivý!

Odula som pery. Niečo však v jeho pohľade ma utvrdzovalo v tom, že vedel presne o čom hovoril. Koniec-koncov toto bol jeho svet. Zatiaľ čo vonku bol iba cudzincom, teraz sme vstúpili do jeho revíra. A zatiaľ sa v ničom nemýlil. Tak som sa teda odšuchtala pre ďalšie sochy a celý postup sa zopakoval. Avšak ani po ďalšej dávke hluku sa nič neudialo. Anubis nespokojne krútil hlavou.

"Čo vlastne čakáš, že sa udeje?" opýtala som sa zvedavo. Pokrčil plecami.

"Sám neviem. Ale viem, že tu určite niečo bude. Nie je možné, aby tu nechali holú miestnosť bez akéhokoľvek dôvodu. Nie je tu jediný hieroglyf. Tieto steny neobsahujú žiaden príbeh. Akoby sa rátalo s tým, že budú zničené a možní votrelci s nimi. Keď som sa tak na to zadívala, možno to malo logiku. Ani tie sochy neboli nejako veľmi opracované. Keď som sa na to pozrela novým pohľadom, prišlo mi veľmi logické, že tu niečo nebolo v poriadku. Bez slova som zobrala ďalšie sochy a sama sa jednu pokúšala hodiť dovnútra. No vyšmykla sa mi. Hlasito dopadla na zem, odrazila sa a začala sa kotúľať do miestnosti.

Vtedy sa steny zatriasli. Mala som pocit, akoby sa pod nami prepadala podlaha. Anubis ma rýchlo schytil za tričko a ťahal späť do bezpečia predchádzajúcej miestnosti. Zo stien sa sypal prach vytvárajúci biele kúdole. Aj cez nich som však mohla dobre vidieť, ako celú miestnosť postupne pohltil znižujúci sa strop. Sochy sa pod jeho náporom rozdrvili za hlasného praskotu. Jeden väčší kus dopadol až k mojím nohám. Tak to pokračovalo, dokým strop nenarazil až po podlahu. Všetko ustalo. Miestnosť zmizla. Ostala po nej iba stará kamenná stena.

"A čo teraz plánujeme robiť?" nechápala som.

"Počkáme," odvetil pokojne očividne spokojný, ako sa to vyvinulo. Netušila som, na čo chcel čakať, keďže strop sa už očividne dohýbal a kvôli podlahe nemal kam ísť nižšie.

To by si sa divila, duša, zasmial sa mi do mysle. Ledva to dopovedal, strop sa zaboril za ešte väčšieho hluku niekde do prázdna.

"Ako?" nechápala som.

"Jednoducho. Aj podlaha sa posúva, aby sa odhalilo toto!" predniesol s pátosom. Pred nami sa postupne odhaľovala nová miestnosť. Miestnosť plná pavučín a prachu, pomedzi ktoré sa ligotali steny posiate pozlátenými hieroglyfmi. Na konci miestnosti stáli dve Usirove sochy. Taktiež zo zlata. V rukách držali korbáče a zahnuté palice, presne tak ako bol zobrazovaný boh podsvetia. Na hlave sa im leskli ich biele koruny s dlhými pravdepodobne pštrosími perami. Medzi nimi sa nachádzal vchod do detailov vygravírovaný všemožnými symbolmi, ktorým som nerozumela. Nemo som sa prizerala na celú ligotajúcu sa miestnosť.

"Takto má vyzerať vchod do Usirovho chrámu," spokojne povedal a smelo vkročil do miestnosti.

Váhavo som za ním nakukla. No nezdalo sa, že by spustil nejaký mechanizmus.

"Leila, môžeš mi veriť. Toto je skutočný vchod na miesto jeho večného odpočinku." S tým sa sebavedomo vybral medzi sochy. Tie však náhle ožili a korbáčmi mu zatarasili cestu. Ozval sa dunivý zvuk a Usirovia jednohlasne prehovorili v staroegyptčine. Nervózne som naňho pozrela.

"Čo hovorili?"

Anubis ma však zastavil posunkom ruky a obrátil sa k sochám. Tiež im niečo veľkolepo predniesol v staroegyptčine. A sochy mu odpovedali. Na to sa ich korbáče stiahli do pôvodnej polohy. Kývol na mňa, no ja som tvrdohlavo ostávala na mieste.

"Leila, na toto nemáme čas! Poďme, dokým nás púšťajú!"

"Čo povedali?"

"Že máme povolenie ísť, lebo ja som boh a ty môj služobník. A teraz pohyb!" zavelil a sám sa stratil v tme.

"Služobník?!" nechápavo som za ním zakričala, no odpoveďou mi bola iba moja vlastná ozvena. Odula som pery. Toto si s ním ešte vyriadim! S touto myšlienkou som vstúpila na miesto Usirovho posledného odpočinku.