Ako vyjednávať so Smrťou 2

164.Krok: Ráno odhalí správnu cestu!

Rozmýšľala som, čo jej na to povedať. Anubis nevyzeral, žeby si bol vedomý toho, ako mu ostatní závideli. Skôr mi to prišlo, že svoj post považoval v niečom za menejcenný.

"Presvedč ho, aby sa pridal k Apopovi!" rozkázala mi. "Inak je jedno čia si duša, svoj pokoj nikdy nenájdeš. O to sa osobne postarám," odvetila mi, opäť sa nadýchla opojného tabaku a vdýchla mi ho do tváre. Zakašľala som, keď sa mi dym dostal do pľúc. Svet sa mi zatočil. Zdalo sa mi, že sa mi bohyňa postupne vzďaľovala.

"Nezabudni, Apop ťa vidí," počula som jej hlas tesne pred tým, než sa svet ponoril do temnoty.

Otvorila som oči. Zažmurkala som. Nad sebou som videla postupne rozvidnievajúcu oblohu. Unavene som sa otočila na bok. Bolela ma hlava. Pach tabakového dymu som ešte stále cítila v nose. Rozmýšľala som, čo spraviť ohľadom toho, čo mi Eset prikázala. Nebola som si istá, ako veľmi blafovala o mojom osude. Nanešťastie opýtať sa na to Anubisa by znamenalo mu povedať všetko alebo aspoň dosť na to, aby to bral ako sabotáž z mojej strany. Takže nielen že by sa nepridal k Apopovi, ale by ma pravdepodobne neprepustil na slobodu. Poobzerala som sa po okolí. Zaspala som pri ohnisku. Anubisa som si všimla opretého o kmeň stromu. Najprv som si myslela, že spal, no potom mi došlo, že iba zasnene pozerá na oblohu, akoby tam mohol Sopdet ešte stále vidieť. Prišlo mi ho trochu ľúto. Ktovie kedy ju najbližšie uvidí?

Postavila som sa a oprášila si šaty od piesku a prikročila k nemu. V hlave mi šumelo od nedostatku spánku a vody. Chcela som to už všetko mať za sebou. Bol najvyšší čas dôjsť do Usirovho chrámu.

"Dobré ráno," pozdravila som mu na úvod. Anubis sa vytrhol zo zasnenia. Akoby si až teraz uvedomil, že som tam bola.

"Leila, práve včas! Budeme potrebovať viac kameňov, viac kvetov a viac hviezdneho prachu! Musím sa s ňou stretnúť ešte raz!" vydýchol zamilovane. Prevrátila som očami.

"Po tom čo oživíme Usira sa s ňou môžeš stretávať tak často, ako budeš chcieť. Teraz však potrebujeme nájsť jeho chrám. Takže ktorým smerom?" opýtala som sa nedočkavo.

Anubis sa zahniezdil. Nadvihla som obočie. Jeho mlčanie sa mi vôbec nepáčilo.

"Anubis?"

S povzdychom rozhodil rukami.

"Vypadlo mi to z hlavy," priznal nakoniec. Myslela som, že ho zastrelím. Nebol to náhodou ten dôvod, prečo sme ju pôvodne chceli privolať?

"Ako si na niečo také mohol zabudnúť?! Veď od toho závisí všetko!"

"Ja viem.... Ale hlavu hore. Urobíme nový obrad! Lepší! A príde opäť," dopovedal zasnene. Myslela som, že mi od jedu praskne v hlave cievka. Schmatla som ho za tričko a začala ním natriasať boh-neboh.

"Anubis! Žiaden ďalší obrad nebude! Potrebujeme nájsť Usirov chrám. Mal si jedinečnú možnosť zistiť, kde sa nachádza a ty to nevyužiješ?!"

"Ale stálo to za to."

Nespoznávala som ho. Netušila som, čo s ním spravila, ale starý hundrajúci Anubis sa mi páčil o niečo viac.

Odrazu obloha potemnela. Prestrašene som sa pozrela hore. Slnko jemne zatienil tmavý závoj.

"Nut?" nechápal Anubis.

Nut? Bohyňa oblohy? Prekryla slnko? Čo?! V diaľke zasvietila jedna jasná hviezda. Anubis pokojne vydýchol.

"Sopdet nezabudla." Postavil sa a zadíval sa na hviezdu. Usmial sa. Ideme tamtým smerom!