Ako vyjednávať so Smrťou 2

158.Krok: Honba za hviezdnym prachom môže byť naozaj náročná!

"Musíme rýchlo oživiť Usira. Koniec roka sa blíži." Šibol po mne pohľadom. Čakal asi odo mňa, že mu horlivo zasalutujem, no po celom únavnom dni to bola posledná vec, na čo som myslela.

"Ja už nevládzem," priznala som.

Anubis nespokojne zacmukal.

"Leila, nepočula si, čo som práve povedal? Musíme nájsť hviezdny prach pred tým, než boh Re odíde na svoju púť."

"Dobre, ale čo ja s tým? Prepáč, ale nemám pri sebe hľadač prachu," ironicky som povedala. Anubis si povzdychol.

"Si neschopná."

"Ďakujem."

Zamračil sa pri tej odpovedi, no pristúpil bližšie k jazeru. Jeho obrysy sa kúpali v krvavočervených lúčoch. Posledné záblesky slnka jemne dopadali aj na palmy a kaktusy, ktoré nás obklopovali. V niečom vyzeral veľkolepo, alebo ešte možno lepšie slovo by bolo dramaticky. Postavil sa a zdvihol ruky k oblohe. Z úst sa mu rinuli slová v neznámom jazyku. Bolo to zvláštne spevavé a rytmické. Hladina jazera sa zvírila. Zo zeme sa ozývalo pravidelné dunenie. Preľakla som sa.

"Čo to robíš?!" skríkla som naňho, no nevyzeral, že by ma vnímal. Práve naopak. Zvyšoval hlas. V niečom to pôsobilo opojne. Mágia z neho vyžarovala vo vlnách. Bola priam hmatateľná. Mozog mi pracoval na plné obrátky. Obávala som sa, čo sa stane, ak s tým prestane. Zatiaľ žiadne jeho čary mi nepriniesli ani trochu útechy, ba práve naopak. A toto bolo určite jedno z tých najväčších, ktoré doposiaľ spravil. Aspoň to tak vyzeralo. Zem začala praskať. S výkrikom som cúvla. Nech mienil robiť čokoľvek, prestávalo sa mi to páčiť. Odrazu bolo počuť hlasný výbuch. Voda sa vzniesla do vzduchu aspoň desať metrov. Šokovane som civela na Anubisa. Priložil ruky k telu. Plecia sa mu prudko dvíhali od námahy. Keď všetko stíchlo, nad hladinou sa vznášala nejaká malá čierna vec.

"Vezmi to!" rozkázal mi zadýchane. Nechápavo som naňho pozrela.

"Hneď!"

Jeho priamy rozkaz ma zarazil. Na hlase mu bolo cítiť vysilenie, hoci som netušila, čo vlastne spravil. Hádam ten kameň neťahal niekde zo stredu zeme! Bez slova som opatrne podišla k jazeru. Predstavovala som si, čo všetko tam mohlo plávať.

"Leila, ja ten kameň dlho neudržím," vydýchol zničene. Kameň? Stisla som pery do úzkej čiarky. Bolo v záujme nás oboch nájsť ten chrám. Pomaly som ponorila nohu do oázy. Voda bola príjemná. Bezmyšlienkovito som d nej vkročila a doplávala ku kameňu. Keď som bola pod ním, Anubis mi ho pomaly vložil do ruky. Bol prekvapivo ťažší ako vyzeral.

"A nestrať ho."

"Aj tak by ma zaujímalo, prečo si ho nemohol preniesť na breh, keď už si ho mal," vytkla som mu a plavala s ním späť. Anubis sa na mňa kyslo usmial a zničene si sadol do trávy hneď vedľa svojho čierneho dromedára.

Keď som vyšla z vody, prisadla som si k nemu. Ochladzovalo sa a mne začínala byť v mokrých šatách dosť veľká zima.

"Výborne. Tak to by sme mali," povedal s úľavou v hlase.

"A čo to vlastne je?" nechápala som.

"Kameň z vesmíru. Pred miliónmi rokmi tu spadla obrovská skala. Na jej mieste vznikla obrovská diera. Nebhet sa to zapáčilo a preto požehnala zničenú zem, kde vytvorila túto oázu."

Nemo som sa dívala na kameň. Nemohla som uveriť jeho slovám. Žeby tu na púšti vážne spadol asteroid a toto bola jeho drobná časť? To by bolo neuveriteľné!

"A teraz ho môžeš zničiť," odvetil mi s úsmevom.

"P...Prosím?" myslela som, že ho zle počujem. "Prečo by som to ničila?"

"Pretože potrebujeme získať hviezdny prach, ktorý sa nachádza v tomto kameni."

Ešte raz som sa zadívala na ničím nezvyčajný kameň. Bol trochu ťažší, ale nič iné nenaznačovalo, žeby bol v niečom výnimočný.

"A čím by som to mala urobiť?"

"Neviem...ty si človek. Na takéto veci máte dobrú hlavu. Použi ju," odvetil mi a unavene si ľahol.