Prekvapene som za ním pozrela. Niečo sa mi na jeho správaní nepozdávalo. Kedysi by mal hrdinské reči o tom, ako to spravím sama za jedno poobedie. Toto sa mu nepodobalo. Mlčky som sa zadívala na toto miesto. Všimla som si pri tom po oboch stranách rady sfíng. Prekvapilo ma, že pokračujú aj tu dovnútra.
Niet sa čomu čudovať, duša. Je tu ďalšia bechenet. A okrem toho, kedysi to bolo viac pompéznejšie. To, na čo sa pozeráš, sú iba zbytky. Tých sfíng bolo ďaleko viac. A toto celé miesto bolo nádhernejšie, než si vieš predstaviť, odvetil mi smutne do mysle. Čím ďalej, tým viac som si začínala myslieť, že ho popadla nejaká zvláštna smutná, nostalgická nálada.
Dohnala som ho. Ocitli sme sa pred druhou bránou, za ktorou vykuklo ďalšie nádvorie. Zvedavo som si ho obzerala. Už odtiaľto som videla množstvo stĺpov postavených rad radom. Na každom z nich bolo niečo vytesané hieroglyfmi.
„Poďme. Do chrámu máme ešte dlhú cestu,“ odvetil mi a rýchlo pokračoval cez ďalšiu mohutnú sieň. Jeho kroky sa odrážali od stĺpov. Nezastavil sa, aby dal čomukoľvek hold. Nie. Skôr to vyzeralo, akoby mal naponáhlo a navyše prechádzal chodbou, ktorou šiel miliónkrát. A možno to tak aj bolo. Utekala som za ním, aby sa mi v tomto svete obrovských stĺpov a miestností náhodou nestratil. Popri tom som vykrúcala krk na všetky strany, aby som si aspoň trochu mohla obzrieť toto miesto. Bola to totiž veľkolepá sála s nespočetným množstvom stĺpov, ktoré sa týčili minimálne do dvadsiatich metrov. Sála nemala konca. Prechádzali sme okolo dvoch obeliskov, do ktorých sa postupne opieralo ranné slnko. Čím sme ďalej prechádzali, tým menej to pripomínalo nejakú miestnosť, ktorou to všetko muselo byť a viac iba haldou náhodných sutín. Aspoň tak mi to prišlo. Prešli sme okolo nejakého chrámu. Bola pri ňom náučná tabuľa, ale než som si ju stihla prečítať, zniesla sa do vzduchu. Prestrašene som od nej odstúpila.
„Čo takáto vec robí na tak posvätnom mieste?“ zaburácal Anubis. Jeho hlas sa odrážal od stĺpov a vytváral strašidelný podtón. V očiach mal divoký výraz. Niečo povedal v cudzom jazyku a než som sa nazdala, celá náučná tabuľa sa silou jeho vôle poskladala do kokovej gule, ktorú vymrštil do vzduchu a odhodil ktovie kde. Vystrašene som mrkla na nahnevaného Anubisa. Dýchal, akoby práve zabehol maratón. Očividne to bolo preňho náročné.
„Anubis, vieš, že sme takýchto tabúľ prešli už niekoľko,“ jemne som poznamenala. Boh smrti sa vystrel v celej svojej hrozivej výške.
„Viem, ale pred tento chrám nikto nebude stavať takéto ohavné veci. Je zasvätený Amonovi,“ povedal mi a ukázal na chrám, kde ešte pred chvíľou stála tabuľa.
„Ale tá tabuľa iba písala o tom, čo bol tento chrám zač, komu patril, kedy sa postavil a čo ja viem čo ešte. Nemusel si to ničiť. Nijako to neznehodnocovalo toto miesto.“
„Práve naopak, duša! Ak ľudia potrebujú nejakú tabuľu, aby vedeli, že sa pozerajú na Amonov chrám, tak ľudstvo kleslo nižšie než som čakal. Musíme rýchlo spraviť všetko preto, aby sa to zmenilo! Lebo z tohto miesta spravili trosky, ktoré navyše ešte aj zneuctili odpadkami, tabuľami a ktovie čím ešte! Je mi zle pri predstave, ako dlho bol takto tento chrám zosmieštňovaný!“ S tým sa rýchlo pobral preč nenechávajúc mi inú možnosť ako ho opäť šialene rýchlo nasledovať.
YOU ARE READING
Ako vyjednávať so Smrťou 2
FantasyLeilina cesta za slobodou ešte ani zďaleka nekončí. Prísaha jej stále dýcha na krk a Anubis jej to v každej správnej situácii veľmi rád pripomenie. Hoci sa jej darí ako tak brániť pred všemožnými nápadmi zlomyseľného boha smrti (ktorý sa nielenže cí...
