Ako vyjednávať so Smrťou 2

166.Krok: Každý chrám má svoje pravidlá!

Pristúpil k najbližšej sfinge a jemne rukou prešiel po hladkom kameni.

„Dlho ste obetavo strážili tento chrám. Nebojte sa, roky samoty a bezcennosti budú za chvíľu iba minulosťou," povedal soche a vydal sa v ústrety chrámu. Tiež som si tú sochu obhliadla. Vyzerala zvláštne. Poväčšine som na obrázkoch vídavala hlavy faraónov, ale toto mi pripomínalo nejaké zviera. Možno ovcu?

„Leila, poď a prestaň si namýšľať takéto hlúposti! Tvoje myšlienky sa už teraz všade odrážajú na tomto posvätnom mieste! Počujem ich hádam tisíckrát jasnejšie! A majú hlavy baranov, ak by si chcela vedieť!" Rýchlo som si ešte raz premerala sochu predo mnou a zachmúrila som sa. Nepripadala mi tak.

„Leila!" zasyčal na mňa. Rýchlo som odtrhla oči od sochy a ponáhľala sa bez slova za Anubisom. Bol nervózny. A možno obaja by sme mali byť. Ahmos nás nenasledoval. Ľahol si pred sfingy a vyprevádzal nás do chrámu očami. V tom mi do očí udrelo žezlo visiace vo vaku ledabolo pripevnené na plátennom sedle. Schmatla som batoh dávajúc si pozor, aby som sa žezla nedotkla a ponáhľala sa za Anubisom. Pred nami sa týčila vstupná brána. Boli to dve mohutné kamenné veže. Medzi nimi bol úzky priestor zafarbený na čierno. So záujmom som sa dotkla čierne sfarbeného kameňa.

„Kedysi tu bola drevená brána," začal Anubis. „Bola krásne zdobená zlatom do rôznych obrazcov. Avšak jeden nemenovaný panovník ju nechal spáliť. Doteraz mu to nemôžem odpustiť. Pred sebou vidíš prvý bechenet. Je to vstupná brána do chrámu. Kedysi nad ním stál nadpis Achet, čo by v preklade znamenalo príbytok boha." Anubis sa na mňa pozrel, či počúvam.

„V chráme sa správaj slušne. Do ničoho nekop, nič nechytaj, nekrič a kroť svoje nemiestne myšlienky. Boh Usirus síce spí, ale všetko počuje a vníma, čo sa deje v jeho chráme. Koniec-koncov, len toto ho spája s pozemským životom. A nezabúdaj, že toto bol chrám aj pre Amona, čo je boh, s ktorým sa neskôr Re zlúčil do jednej podoby." Prikývla som. Anubis to bral ako súhlas a obaja sme pokračovali posvätným miestom. Vstúpili sme na veľké nádvorie. Hneď naľavo nás vítali tri veľké otvory v kamennej prístavbe. Pred sebou som si všimla veľký kváder, ktorý mi pripomínal hrobku, čo mi veľmi nedávalo zmysel. Za ním boli pozostatky zo stĺpov, ktoré museli kedysi stáť v strede nádvoria.

„Ten veľký kváder, ako si tomu povedala, je bárka Amona z alabastru. A tamto," ukázal na tie tri otvory, „je chrám venovaný Sethimu druhému. Vládol veľmi krátko. Vlastne sa ku mne ledva doniesla správa, že vládne, už som ho odnášal do Duatu a balzamoval. Kedysi pred tým chrámom stáli jeho sochy. Rovnako ako sa pred nami mali hrdo týčiť obrovské piliere. A tam vzadu napravo je zasa vchod do svätyne Ramessa tretieho." Nešťastne krútil hlavou. „Nepáči sa mi, ako to tu vyzerá, duša. Mali by sme s tým niečo urobiť, pred tým, než privedieme Usira. Tento pohľad by zabolel každého boha."

Vypleštila som naňho oči. Nepáčilo sa mi, kam jeho myšlienky smerovali.

„Anubis, uvedomuješ si, koľko času by si na to potreboval?"

„Ja? Hádam ty."

„Tak na toto by mi nestačila ani večnosť," kyslo som poznamenala a prekrížila si ruky na pleciach. Hlasno si povzdychol.

„Ja viem," smutne mi odvetil a pomaly kráčal k ďalšej bráne.