Ako vyjednávať so Smrťou 2

140.Krok: Pozor na zlodejov!

"Anubis? Anubis!" skríkla som do priestoru. Panikárila som. Ako ma tu mohol len tak nechať po tom všetkom, čo som preňho urobila?! Najprv chodil za mnou ako pes celé tie mesiace a teraz, kéď som ho aj reálne potrebovala, tak si len tak niekde zmizne! Muži sa porozhliadli po okolí rovnako ako ja. Nič sa však nedialo. Vystrela som sa a snažila si zachovať chladnú tvár, čo bolo naozaj ťažké pri pomyslení na to, že tu ženy nemali vysoké postavenie. Bol čas na plán b.

"Nemám tušenie o čom to tu rozprávate! A budem veľmi rada, keď ma necháte na pokoji," odvetila som pokojne, no obávala som sa, že trasúce ruky ma prezradili. Nech to bolo akokoľvek, z ich tvárí som vyčítala, že mi tak či tak nerozumejú ani slovo. Prečože ma to vôbec neprekvapilo? Rozmýšľala som, či bude múdre sa im otočiť chrbtom a proste čo najrýchlejšie odkráčať preč alebo radšej cúvať pospiatky. Jeden z nich sa po mne natiahol. V hlave sa mi roztočili všetky alarmujúce kolieska a ukončili moje premýšľanie. Rýchlo som zobrala nohy na plecia a čo mi sily stačili som upaľovala do prvej uličky, ktorú som videla. Najhoršie bolo, že som po ceste nestretla žiadneho normálneho človeka. Jediné osoby, okolo ktorých som prechádzala boli iba ďalší žobráci a bezdomovci opierajúci sa v prachu a špine o stenu. Horúčava a zúfalstvo ma zužovalo stále viac a viac. Švihla som pohľadom dozadu. Očividne ma nenasledovali. Uľavilo sa mi. Avšak keď som sa opäť pozrela pred seba, srdce mi vynechalo jeden úder. Boli tam. Obaja. Vyškierajúci sa cez špinu a blato na ich tvárach opierajúci sa o kamennú stenu jedného z domov. Nechápala som to. Ako sa stihli dostať predo mňa? Museli použiť inú rýchlejšiu cestu. Obzrela som sa za seba. Ľudia na zemi sa zvedavo prizerali. Prehltla som. Bolo ťažké skonštatovať či ma chceli iba orabovať o peniaze, ktoré som nemala alebo chceli niečo viac.

"Ja nemám peniaze," skúsila som pípnuť. Avšak mala som pocit, že pri slove peniaze sa zdvihli viaceré hlavy očividne nechápajúc kontext celej vety. Jeden z tých dvoch chlapíkov prikývol a kývol mi.

"Peniaze. Tu," skúšal lámavou angličtinou ukazujúc zo mňa na miesto pred ním. Takže už bolo jasné, čo chceli. Prehltla som slinu. Pokrútila som hlavou a cúvla. Avšak môj chrbát narazil do niečoho pevného. Preľaknuto som sa otočila. Tam stál celý zhluk ľudí. Starší, mladší, deti, ženy, muži...

"Anubis!" skúsila som znova. Žiadna odpoveď mi však neprišla. Vyschlo mi v ústach. Čo sa to s nimi dialo? To si vážne mysleli, že ja mám dostatok peňazí pre nich všetkých? Alebo je to hyenizmus a všetci sa pobijú nad mojou mrtvolou. Pri tej predstave mi bolo nevoľno. To už ma mohol Anubis so sebou odniesť, pretože tento spôsob smrti mi bol určite viac proti srsti.

"Anubis, prosím vráť sa!" skríkla som do priestranstva. Zhlukovali sa okolo mňa. Môj výkrik si nejako očividne nebrali k srdcu. Netrápilo ich to. Bola som obkľúčená. Začala som si prehrabávať vrecká hľadajúc hoci aj jeden dolár, len aby som mala niečo na odlákanie pozornosti. Avšak vrecká som mala, ako inak, prázdne. Anubis mi v Paríži nenechal žiadne drobné. Napadli mi ešte náušnice, ktoré som mala v ušiach, ale tých som sa vzdať nehodlala za žiadnu cenu. Boli od prababičky. Darovala mi ich ešte keď žila. Mali mi nosiť šťastie, hoci to tak posledné mesiace rozhodne nevyzeralo. V hlave mi skrsla ešte jedna myšlienka. Zahryzla som si do pery. Nemohla som to spraviť. Anubis by mi to vystavoval na oči do konca svojho života.