Ako vyjednávať so Smrťou 2

173.Krok: Zlata sa nikdy nedá nabažiť!

Boh smrti do nej opäť opatrne nazrel.

"Zaujímavé," povedal zamyslene. Jeho hlas sa odrážal v hlasnej ozvene. Bolo jasné, že ďalšia miestnosť, nech v nej bolo čokoľvek, bola obrovská. Predstavovala som si všetky možné mechanizmy obrany z Indiana Jonesa, ktoré by sa tam mohli vyskytovať. Prepadajúca sa podlaha, jedovaté šípy vystreľujúce zo stien, oheň šľahajúci po nepriateľoch, obrovské kamenné gule pripravené na nesprávny krok, len aby sa mohli zvaliť a rozdrviť nechcených hostí, ktorými sme očividne boli.

Anubis ľahkým krokom sebavedomo vošiel do miestnosti. Odrazu niečo cinklo. Zatajila som dych. Niečo našiel na podlahe.

"Anubis, nech je to čokoľvek, nedvíhaj to! Môže to byť pasca!" skríkla som naňho preľaknuto. Ten sa ku mne zarazene otočil.

"To si nemyslím," odvetil mi a zdvihol to. Zavrela som oči. Počúvala som, no nič nenaznačovalo, žeby sa čokoľvek zlé stalo.

"To je zlatá minca," odvetil Anubis natešene. Potom sa pozrel niekde do diaľky.

"A tam je ďalšia!" ponáhľal sa k nej a tiež ju zdvihol.

"A ďalšia! Leila, asi sme našli komnatu s pokladom, ktorý ľudia nechali pre Usira do podsvetia! To je brilantné!"

Keď som videla, že sa stále nič nedialo, opatrne som vkročila za Anubisom.

"A myslíš, že je rozumné to brať, ak je to tak ako hovoríš? Netvrdil si, že by sme nemali robiť nič, čo by mohlo Usira nahnevať?"

"Povedal som, aby si ty nič nerobila. A navyše zopár mincí mu predsa nebude chýbať!" V tom však spozornel a zadíval sa do čiernoty okolo nás. Spanikárila som.

"Čo... Čo sa deje?" Obzerala som sa na všetky strany a čakala, čo na nás vyskočí z temnoty.

Anubis prižmúril oči.

"To vyzerá akoby tam boli... Ďalšie poklady!" natešene zvolal a hopsal niekde do prázdna.

"Anubis, nemáme čas zbierať mince! Poďme ďalej!"

Anubis sa však na mňa krivo pozrel.

"Očividne nevieš oceniť staroveké bohatstvo, keď ho nevidíš. Ja ti ho teda ukážem!" S tým zabral rukou do misy, nabral oheň a vyhodil ho do vzduchu. Oheň hlasno zaplápolal a pohltil celý vrch miestnosti. Hlasno som skríkla a chránila si tvár a vlasy pred hlúposťou, ktorú práve teraz spravil.

"Vidíš?" víťazoslávne sa ma spýtal. Cez ruky som opatrne mrkla, akú pohromu stihol spraviť. No miesto katastrofy si plamene našli ďalšie podstavce, kde teraz krásne plápolali a osvetľovali obrovskú halu. Na zemi sa vo veľkých kopách váľalo zlato, šperky, karafy zo slonoviny, zrkadlá, kreslá a ktovie čo ešte všetko. Bolo to neuveriteľné. Na chvíľu som nemala slov. Myslela som si, že niečo také sa dá čakať iba vo filmoch.

"Ako si to spravil? Myslela som, že Sutech je pán ohňa a piesku."

"To máš samozrejme pravdu. Mohol by som sa ti chvastať, aký som veľkolepý, že viem ovládať oheň, ale keďže som skromný boh, tak ti poviem pravdu. Ten oheň pálil a dôvod, prečo sa tak rozpŕskol, je tisícročia starý olej, ktorý som vyhodil do vzduchu. Tam sa spojil s ďalšou zmesou v ostatných podstavcoch. Nie je v tom ani štipka mágie. Využíval som iba prostú ľudskú hlúposť veriť na zázraky, ktoré neexistujú."

Skrivila som pery. Anubis svoj sarkastický výklad očividne skončil a smelo sa pustil do prehrabávania pokladov.

Žeby som si z toho tiež zobrala suvenír? Pristúpila som k jednej obrovskej kope. So záujmom som si prezerala ligotajúce sa predmety. Zaujala ma však medzi nimi stará hrdzavá minca. Vyzerala tak krehko. Jemne som si ju chytila medzi prsty a položila si ju do dlane. Skúmavo som sa na ňu zadívala. Bola to stará minca s krúžkom v jeho strede. Fascinujúce! Obzrela som si ju so všetkých strán. No odrazu minca praskla a postupne sa rozsypala na piesok. Nemo som civela na drobné zrnká na dlani. Žeby...Žeby tie poklady boli iba ilúziou?

"Anubis! Anubis! Musím ti niečo ukázať!" naliehala som do obrovskej kopy plnej očividne zbytočného haraburdia. Z kopy sa mi však ozval iba dutý hlas.

"Čo také úžasné mi chceš ukázať? Ja som už videl všetko, čo som kedy potreboval. Ja už mám všetko, čo som kedy chcel! Choď preč! Už ťa viac nepotrebujem!" Prekrížila som si ruky na hrudi. To neznelo ako Anubis pri zmysloch.

"Vylez von, prosím! Mám pre teba super veľký diamant! Vlastne je ich tam celá kopa!"

Vtom sa za hlasného rachotu vyhrabala jeho hlava.

"Kde? Ako to, že som ich nevidel skôr?!"

"Tu," ukázala som mu pokojne piesok na dlani. Anubis sa na mňa nechápavo zahľadel.

"Toto všetko je len ilúzia. Všetko sa zmení na piesok, ak to zničíš."

Anubis zamyslene štuchol do piesku. Bolestne skríkol a chytil si prst. V očiach sa mu mihol strach.

"Duša, uťahuješ si zo mňa? Toto je Sutechov piesok! Kde si sa k nemu dostala?"

Nechápavo som pozrela na drobné nevinne vyzerajúce zrniečka.

"Si si istý?"

"Prepáč, ale istejší už byť nemôžem. Popálilo ma to! A teraz, kde si to našla?"

"Ale veď ti vravím, že sa tie predmety rozpadávajú na piesok!" skríkla som naňho strácajúc s ním trpezlivosť. Na dôkaz svojich slov som schytila najbližší predmet, čo bola starodávna váza, a hodila ju o kameň. Anubis zbledol. Nemo pozeral ako sa táto vzácnosť pomaly presypávala na smrteľne nebezpečný piesok. Vyzeralo to tak, že konečne vytriezvel z tejto zlatej horúčky.