Ako vyjednávať so Smrťou 2

179.Krok: Obeta je krutá daň iba ak sa podarí!

Nanešťastie sa Anubisovi podarilo vsunúť žezlo na svoje miesto bez ujmy na zdraví. Hneď čo dopadol na miesto, začalo žiariť zlatým teplým svetlom. Odrážalo sa od stien, podlahy, dokonca aj od sarkofágu a vytváralo dojem, že svieti zo všetkých strán. Odstúpil od hrobu a pokľakol si. Ja som ho rýchlo nasledovala. Na mňa až prirýchlo. Ozvalo sa hlasné prasknutie v kolene. V duchu som zaúpela od bolesti. Keby som si mohla akokoľvek uľaviť, asi by som tu teraz hromžila na všetky strany. Alebo by som mu aspoň nakopala do zadku. Miesto toho som však kľačala ako ten najvernejší sluha na špinavej zemi s hlavou pozerajúcou na dlážku a na svoj odraz v nej. Mala som kamenný výraz bez akýchkoľvek emócií. Dokonca som ani nežmurkala. Nechcela som si predstaviť, aké to bude mať pre mňa následky.

Boh smrti hrdelným hlasom prednášal v staroegyptčine. Pre mňa to však bola zmes rýchlo vyrieknutých náhodných slov, ktoré mi vôbec nedávali zmysel.

Odrazu som vystrelila rukou k Anubisovi. Podal mi do nej niečo studené a hladké. Ako na povel som to schmatla a pritiahla k sebe. Srdce sa mi zbesilo rozbúchalo, keď som zistila, že v ruke zvieram dýku. A nie hocijakú, ale presne tú starú hrdzavú rašpľu, ktorú na mňa vytasil pri oáze. Aspoň tak vyzerala. Žeby sa mu ju podarilo narovnať? Alebo si z jazera proste vylovil ďalšiu? Nech tomu bolo akokoľvek, urobil to poza môj chrbát. Čo som z ňou mala akože podľa neho robiť? Podrezať sa? Keby som mohla, od zlosti by som ju doňho hodila. On to všetko podrobne plánoval očividne dlhý čas! A čo Heh? Aj on vedel o všetkých detailoch jeho majstrovského plánu? Vybavila som si jeho znepokojenú tvár na kopci v ten večer, keď zistil, že som duša. Nikdy by sa na moju stranu nepriklonil. Všetci to videli rovnako. Duša, ktorá porušila krivú prísahu si zaslúžila zomrieť. Bez možnosti druhej šance. Mala som chuť plakať. Nespravila som hádam už toho dosť na to, aby som si tú druhú šancu zaslúžila?

Anubis dohovoril svoj monológ. Ruka s nožom sa mi zatriasla, ako sa približovala k druhému zápästiu. Oči sa mi rozšírili od strachu. Bránila som sa Anubisovej sile. Ruka v kŕči ostala stáť nad zápästím pripravená sa do mňa zaboriť. Pot mi stekal po tvári, ako som sa úpenlivo snažila tomu vyhnúť.

Nebráň sa osudu, duša. Nič nezmôžeš. Napriek všetkému si stále len človek.

V tom sa mi v hlave na okamih zatemnilo. Bolo to zvláštne. Akoby mi niekto vypol a zapol myslenie. Nech spravil Anubis čokoľvek, bolo to dostatočné na to, aby vykonal svoj zámer. S hrôzou som sledovala, ako ruka vystrelila po druhej. Zatajila som dych. Čepeľ sa zlomila a moje zápästie ostalo neporušené. Dívajúc sa na to, ako na zázrak, som si spomenula na svoju ochranu od Eset. Nikdy v živote by som neverila, že budem za to taká vďačná.

Toto si ešte vypije! Takto mi zničiť moje plány!

Sám mal na to myslieť skôr. Veď pri oáze ma naháňal dosť dlho na to, aby sa mu to vrylo do pamäti. Zem sa zrazu zatriasla. Počula som praskanie. Cítila som, ako ma na okamih prestal ovládať. Využila som svoju príležitosť, postavila sa a chystala sa ujsť. Ledva som však spravila dva kroky, opäť som ustrnula.

Niekde sa ponáhľame? Zasyčal mi do mysle. Poslušne som sa k nemu ako bábka otočila.

Odrazu sa spoza žezla objavil obrovský tieň. S doširoka otvorenými očami som pozerala, ako sa pred nami zhmotňovala postava. Čierne rúcho mal ušité zo samotných tieňov. Šíril sa z neho chlad. Bol cítiť rovnakým stuchnutým pachom ako Anubis. Postupne sa odhaľovala tvár asi štyridsať-ročného muža s typicky dlhou briadkou vytŕčajúcou do priestoru a holou hlavou. Oči mal zvýraznené hrubými čiernymi linkami. V ruke zvieral Usirovo žezlo, svoj symbol moci. Prestrašene som prehltla. Netušila som, ako bolo možné, že sa tu zjavil aj napriek tomu, že si Anubis vymýšľal postup, ktorý aj tak nebol zakončený obeťou. Nešlo mi to do hlavy. Boh smrti sa tým však očividne netrápil.