Ako vyjednávať so Smrťou 2

157.Krok: Zbieraj ingrediencie tak rýchlo ako vieš!

 Boh smrti sa nado mnou týčil so starou hrdzavou dýkou. Pre slnko, ktoré sa mu opieralo do chrbta som mu nevidela do tváre. A ani som nemusela. Vedela som presne, čo tam uvidím. Úsmev šialenca. Vystrel sa. Chytil dýku do oboch rúk a celou silou mi ju vrazil do hrude. Hrdzavá čepeľ nevydržala náraz. Zlomila sa. Úlomok odletel nevedno kam a v rukách boha smrti ostala nepoužiteľná dýka.

"Spokojný?" opýtala som sa ho s nadvihnutým obočím. Už ma to prestávalo baviť. Popravde som veľmi rada, že sa rozbila. Inak by to asi skúšal stále až do nekonečna. Anubis odhodil dýku a zliezol zo mňa. Postavila som sa a oprášila si šaty opäť špinavé od piesku.

"Nie som spokojný. Isis ti očividne niečo urobila a nepáči sa mi to."

"Lebo to urobila bez tvojho vedomia?" opýtala som sa výsmešne.

"Nie, lebo na to nemala právo!" zasyčal, akoby som bola ja na vine.

Pokrčila som plecami a ponaťahovala sa. Anubis sa ma pokúšal zabiť aspoň štyrikrát. Zakaždým sa však niečo stalo, čo zbránilo smrteľnému úderu. Buď som sa mu uhla, alebo ma minul, alebo sa tá dýka dokonca svojvoľne ohla. A teraz sa už definitívne zlomila. Úprimne, zniesla toho viac, než som si myslela.

"Takže vďaka Eset ma nemôžeš zabiť?" Anubis šibol po mne pohľadom. Vycítil radostný tón v tejto otázke.

"Veľmi by som sa netešil, duša. Čo ti spravila Eset je jedna vec, ale dohodu medzi nami to nijako neovplyvňuje. Ja ťa nepotrebujem zabiť v pravom slova zmysle. Stačí, že oddelím dušu od tela. A to spraviť stále dokážem. A ak neveríš, presvedč sa sama a dotkni sa opäť Usirovho žezla," povedal mi a ukázal na Ahmeda spokojne sa pasúceho pri vode. Aj odtiaľto som videla, ako sa zlatá hlavica žezla jagala v jasných lúčoch slnka. Odvrátila som od toho predmetu pohľad. Stál ma už toľko problémov! A očividne všetko ešte nekončí.

"Kde nájdeme to púštne sklo?" vydýchla som nakoniec.

"Hneď sa to dozvieš," zašvitoril naradostene a už nasadal na svojho čierneho dromedára. Utrápene som si vzdychla.

"Vážne?"

"Lepší nápad neexistuje. A pohni si! Všetko chcem mať zozbierané do konca dňa!"

Kamene sme našli rýchlejšie, než som si myslela. Bolo síce potrebné prejsť riadny kus cesty, ale pohľad na nich bol naozaj zaujímavý. Nemala som poňatia, že niečo také skutočne existovalo! Narazili sme na veľkú piesočnatú planinu, kde všade po zemi boli porozhádzané zlaté kamene. Na otázku ako vznikli mi Anubis odvetil tajomným úsmevom.

To smrteľníkov nemusí trápiť. Má to naozaj dlhú históriu.

So záujmom som si ich prezrela. Boli priehľadné, dokonca aj lomili svetlo. Zopár som si ich nabrala do rúk a pokračovali sme ďalej.

Nevedela som sa dočkať, ako bude vyzerať hviezdny prach. Vedela som, že práve za ním ma Anubis bral a bola som vzrušením celá bez seba. Nedala som však na sebe veľmi nič poznať, aby boh smrti neskazil moje nadšenie nejakou preňho typickou poznámkou. Slnko už bolo pomaly nad obzorom, keď sme prišli k ďalšej omnoho väčšej oáze. Našťastie slnko prestávalo postupne páliť po tých nesmiernych horúčavách, aké tu boli počas dňa. Prišlo to naozaj vhod. Nemo som pozerala, ako sa krvavočervený kotúč pomaly ponára za obzor.

"Re opäť odchádza do Duatu, kde by mal bojovať s Apopom," povedal smutne Anubis. Nepochopila som jeho smutný tón.

"A to je zlé?"

"Nie, nebolo by," povzdychol si, "ak by mal pri sebe ďalších bohov, ktorí by mu pomáhali prejsť cez Duat na jeho žiarivej slnečnej bárke. Ktovie či na nej nie je posledné tisícročia úplne sám rovnako ako Nut na oblohe so svojimi hviezdami? A možno v spánku prechádza celý ten kolobeh zasa a znova bez toho, aby si to vôbec uvedomoval. Nepočul som ho. Odvtedy čo som sa prebral, nevyslal jediné slovko či akýkoľvek iný náznak toho, žeby vedel, čo sa tu deje," odvetil smutne. "A on by to tak rozhodne nenechal. Potrestal by všetkých, ktorí by sa mu postavili chrbtom a prisahali by vernosť Apopovi," odvetil rázne. "A možno aj tuší, čo sa tu dole odohráva, ale nedokáže s tým nič urobiť." Mlčky som sa s ním dívala na Slnko-boha Re, ako pomaly opúšťal zem živých. Aspoň v to verili Egypťania. Východ slnka oslavovali ako náznak toho, že Re zvíťazil nad Apopom, stelesnením chaosu a opäť nastolil rovnováhu.