Ako vyjednávať so Smrťou 2

180.Krok: Nie všetci bohovia sú oddaní!

„Boh Usirus po nekonečne dlhom spánku znovu otvoril oči, aby uzrel duše tohto pradávneho sveta," zahrmel, až sa steny otriasli. Vyschlo mi v ústach. Šiel z neho strach. Anubis sa mu dôstojne poklonil. Moje telo spravilo presne to isté a ako placka padlo opäť na kolená.

„Ó najvznešenejší z vznešených, prijmi môj malý dar na uvítanie do tohto tisícročia. Táto duša krivo prisahala. Ak bude hodná vstúpiť do tvojho kráľovstva, stane sa prvou dušou, ktorá tak učiní po mnohých rokoch a bude spečatením znovuzrodenia tvojej vlády."

„Hm...duša s krivou prísahou, hovoríš," rozmýšľal nahlas so záujmom. Vtom sa moje telo zdvihlo. Pozerala som tvárou v tvár jednému z najpopulárnejších bohov v egyptskej mytológii.

„Boh Usirus na nej nevidí nič špeciálne či výnimočné. Človek ako mnohý avšak s naozaj veľkými prehreškami voči bohom. Bohovi Usirovi sa nezdá, že by práve táto duša zvládla prejsť bránami Duatu," rozprával ďalej nezaujato boh podsvetia. Myslela som, že ma porazí. Vážne si ten boh vykal? A ja sa čudujem nad Anubisovým správaním. Učil sa očividne od toho najlepšieho.

„Tiež si to myslím, ale odporučil by som rozhodnúť Maat a štyridsať bohov súdu, aby určili váhu jej viny," navrhol Anubis. Bolo naozaj zvláštne tam len tak stáť, mlčať a sledovať ako sa dvaja bohovia dohadujú nad mojím osudom. Nakoniec však boh podsvetia vyriekol:

„O tom, čo sa stane s jej dušou vyrieši boh Usirus neskôr. Teraz má dôležitejšiu úlohu na splnenie." Anubis sa zarazil. Usirus zdvihol žezlo k stropu a hurónsky zvolal:

„Apop, samotný chaos starý ako táto zem, za oslobodenie z večného spánku som ti zaviazaný. A ako stará múdrosť vraví, darujme čo sme dostali. Preto sa nateraz vzdávam tejto duše a tela. Nech naplní svoj osud a prinavráti večného nepriateľa boha Slnka. A pod jeho velením zavládne nová éra, kde bohovia Egypta budú opäť vládnuť tejto zemi. Apopovi sláva!" Anubis ostal stáť ako obarený. Očividne nečakal takýto zvrat rovnako ako ja. V hlave som mala jeden veľký zmätok. Žeby predsa len to nebol Anubis, kto oživil Usira?

Pozlátená stena sa zatriasla. Odhalila starú zaprášenú chodbu. Nadvihla som obočie. Žeby únikový východ? No náhla radosť ma opadla, keď svetlo z Usirovho žezla dopadlo na mnoho postáv, ktoré na tento okamih trpezlivo čakali. Na čele kráčala vysoká dlhonohá blondína s krátkymi vlasmi. Účes mala perfekcionalisticky uhladený do jednej objemnej vlny spadajúcej na pravú stranu. Krvavo červené úzke šaty odhaľovali cez rozparok krásne štíhle dohneda opálené vysoké bosé nohy. V rukách zvierala kosáky. Jedným z nich namierila na Anubisa.

"Znova sa stretávame, boh Anubis. To čo si spravil Bastet bolo neodpustiteľné! Nadišiel čas odplaty!" Armáda podivných bohov jej bola za pätami. Medzi nimi som si všimla démona, ktorý nás napadol mesiace dozadu. Vtedy sa mi otvorila v hlave kapitolka o Šachmet. Predĺžená Reova ruka. Nástroj, ktorým trestal hriešnikov. A k Šachmet neodmysliteľne patrili aj jej démoni. Pristihla som sa, ako pozerám na tú haldu postáv. Boli ich stovky. A všetky mali predstavovať zlé ľudské vlastnosti.

"Svoje škriepky si riešte v iný deň, Šachmet," napomenul ju Usirus. "Dnes je tvojou úlohou doprovodiť dušu na miesto. Je pravý čas. Zajtra nadíte posledný a zároveň najtemnejší deň v roku."

Šachmet skrivila pery, no neodvrávala. Poslušne sa poklonila a zabodla ostrý pohľad do Anubisa.

"Ešte sme neskončili," zavrčala naňho a obrátila sa ku mne.

"Chopte sa jej!" skríkla.