Ako vyjednávať so Smrťou 2

144.Krok: Každá duša má svoje požiadavky

"Načo sme sa vlastne trepali celým tým mestom, keď si nás na ten okraj púšte mohol rovno preniesť?" opýtala som sa zrazu zamyslene si prezerajúc luxusný hotel podopretý mohutnými piliermi. Za nimi sa nachádzala veľká kamenná veranda. Podlaha bola z lešteného mramoru. Stredom sa tiahla prasklina vyplnená veľkým množstvom epoxidu sfarbeného do modra dotvárajúci dychberúcu scenériu. Nikdy som to nevidela naživo, no musela so uznať, že to vyzeralo úžasne. Akoby sa cez mramor tiahla veľká rieka. Navyše to bolo dotvorené zlatou, ktorá sa prepletala a vytvárala abstraktné obrazce. Lemovala epoxidovú rieku a sama sa pri tom vetvila až k mramorovým stĺpom, ktoré okružovala spolu s modrou glazúrou. Celý ten zjav mi pripomínal chrám. Po bokoch stĺpov boli v kvetináčoch zasadené palmy, ktoré zvýrazňovali motív exotiky. Pri solídnych drevených vchodových dverách stáli dvaja týpkovia. Mali na sebe uniformy a baretky. Vyzerali ako ochranka. Práve spolu rozprávali. Na niečom sa očividne dobre zabávali.

"Aby si sa mi ospravedlnila za svoje doterajšie správanie, ale očividne to nijako nepomohlo."

Prekvapene som sa naňho pozrela. Nevedela som o ničom, za čo som sa mu mala ospravedlniť.

"A tak som pristúpil na plán bé," prehodil ležérne a pokrčil plecami. Vzkypela vo mne nová zlosť. Takže to všetko bolo iba preto, lebo som sa mu neospravedlnila?! Myslela som, že ho na mieste zabijem.

"A čo konkrétne ma malo prinútiť sa ospravedlniť?!" ostro som sa spýtala.

Pokrčil plecami.

"Neviem. Myslel som, že keď sa nadýchneš pravého Egyptského vzduchu, pocítiš energiu mytológie všade vôkol seba, tak že v tebe prepukne tá verná duša Egypta vyznávajúca iba jedno náboženstvo."

Neveriacky som naňho pozrela. On sa hádam nikdy nepoučí. Koľkokrát bude musieť zažívať toto sklamanie, dokým si uvedomí, že dobrovoľne nikdy vzhliadať k bohom akéhokoľvek náboženstva nebudem?

"Hm...v tej uličke na kolenách si mi prišla dosť vierohodná. Aj by som si myslel, že to myslíš vážne," rozmýšľal nahlas. Šibla som po ňom pohľadom. Nemienila so sa vracať spomienkami do tej uličky. Spôsobil mi práve ďalšiu traumu do konca života a on mi to ešte aj pripomínal!

"Poďme prosím niekam. Potrebujem doktora a spánok a sprchu," vydýchla som nakoniec namrzene.

"Máš nejako veľa požiadaviek, duša."

"A za všetky si môžeš sám."

Pozrel na mňa, povzdychol si, prehodil si žezlo zabalené v špinavej látke na plece a vybral sa do hotela. Až teraz som si všimla, že niesol názov Modrý diamant. Celkom trefné meno. Cupitala som poslušne za Anubisom veriac, že spraví svoj div očami a dostaneme nielen izbu, ale aj masáž zdarma. Aspoň na niečo by už mohol byť užitočný, keď mi tak strpčoval život celé tie mesiace, no nie? 

        Vstúpili sme do haly. Bola rovnako majestátna ako okolo pred hotelom. Vítala nás mramorová chodba s epoxidom, v rovnakom vzore, ktorý sme videli vonku. Aj tu boli veľké stĺpy podopierajúce honosne zdobený strop. Nemohla som sa nabažiť toho pohľadu. Sústredila som sa na ten strop natoľko, až som sa preľakla, keď ku mne pristúpil muž z recepcie a po anglicky sa ma spýtal, čo si želám. Krivo som sa naňho usmiala. Chcelo by to Anubisov zázrak. Inak ma odtiaľto vyhodia ako posledného chudáka, ako ktorý som aj určite vyzerala. Anubisovi to našťastie netrvalo tak dlho ako v Paríži. Dal mu ruku na čelo a ticho mu povedal:

"Privedieš ma do toho najhonosnejšieho apartmánu, ktorý tu máte." Muž prikývol. "Nechcem upútať žiadnu veľkú pozornosť, preto sa tvár, akoby som bol len jeden z tvojich najctenejších návštev, ktoré si tu kedy mal. Zachovaj hotel v poriadku. A hneď čo ma zavedieš do mojich komnát, zavoláš mi moju osobnú slúžku."

Muž vyzeral akoby bol v tranze. Nespustila som z neho oči. Potom, čo Anubis dohovoril, recepčný v krásnej červeno-zlatej uniforme prikývol a viedol nás (respektíve mňa keďže Anubisa nikto nevidel) do toho najhonosnejšieho apartmánu, aký som kedy videla.