Ako vyjednávať so Smrťou 2

142.Krok: Na každého človeka je potrebná iná páka!

Myslela som, že zle počujem.

"Aké ponaučenie by malo pre mňa vyplývať z toho, že si ma nechal samú v momente, keď sa ku mne blížili dvaja neznámi chlapi v krajine, kde mi opäť málokto rozumie?" pýtala som sa so zdvíhajúcim hlasom krivkajúc za ním. Všetko ma bolelo. Ťažko povedať, či tie kamene mi nespôsobili vážnejšie zranenia než sa zdalo na prvý pohľad. Ruky som mala doškrábané, dokrvavené a ten idiot jediné čo chcel, bolo vedieť či som si z toho ja odniesla ponaučenie. Áno, ale určite nie také, aké by predpokladal

"Beriem späť všetko, čo som povedala!" kričala som za ním.

"Nie, nie, to sa späť neberie, duša. Vážené slovo vyslovené svojmu najmilostivejšiemu bohovi sa nemôže stiahnuť späť. Už bolo vyslovené a som veľmi rád, že bolo. Konečne som sa totiž dočkal od teba úcty, ktorú by som si inak zaslúžil každý jeden deň," odvetil ani na mňa nepozrúc. "A som veľmi rád, že si to spravila, pretože som sa začínal obávať, že nie si toho ani schopná! A hľa! Moja dušička vie aj pokľaknúť, keď to je potrebné! Hoci musím priznať, že som nečakal, že ti to potrvá tak dlho. No čo už. Všetci ste len ľudia a na každého zaberajú iné páky. A ja som konečne na teba našiel tú pravú."

Zastala som. Anubis si toho nevšimol. Ďalej si niečo spokojne klábosil. Zašiel za roh, odkiaľ sme spolu prišli tesne pred tým, než sa tá hrôza zomlela. Pošúchala som si doráňané ramená. Odrazu mi bola strašná zima. Nemohla som uveriť tomu, čo práve vypustil z úst. Žeby bol až natoľko zákerný, aby prinútil ľudí k tomu, aby mi takto ublížili len preto, aby som mu vzdala hold?  

Zrazu sa Anubisová vysmiata tvár zjavila spoza rohu.

"Ideš Leila alebo tu budeš čakať, dokým ťa ľudia opäť nezačnú prenasledovať?" Nozdry sa mi od hnevu rozšírili. Prekrížila som si ruky na pleciach a zastala obranný postoj.

"A začali by ma len tak spontánne prenasledovať?"

Anubis sa zamračil.

"Neviem čo znamená spontánny, ale je možné, že by za tebou šli. A práve preto by si si mala pohnúť! Potrebujeme predsa odniesť to žezlo."

"A nebol si to náhodou ty, kto poštval proti mne týchto ľudí ako odplatu za to, že som sa ti nikdy nelíškala podľa tvojich predstáv?" sladko som sa spýtala, hoci to vo mne vrelo. Anubis zjavne stratil zázračne reč, hoci doteraz tu bľabotal jedna radosť. Oči mi potemneli.

"Mlčanie znamená často súhlas," nasrdene som povedala a ubolene som prešla popri ňom. Zastavila som sa, aby som mu mohla dopovedať aj zvyšok, čo som mala na srdci.

"Nikdy, nikdy v živote ma viac nestavaj do takejto fiktívnej situácie. Mohlo by sa ľahko stať, že by som vzývala ódy k inému bohovi, či dokonca Apopovi. Daj si pozor, boh Anubis. Nerozhnevaj si svojich uctievačov. Mohlo by sa ľahko stať, že o nich prídeš," vrátila som mu prakticky jeho slová v inom kontexte.

Anubis mi však daroval namyslený úsmev.

"Nič také sa nestane. Si moja duša. Máme medzi sebou dohodu. Ty nemáš právo si vyberať akúkoľvek stranu."

Nadvihla som obočie. Rukou som cez tričko nahmatala náhrdelník so Sutechovým pieskom.

"Nemám?" opýtala som sa spätne a nebezpečne som sa usmiala. "Len aby si mal pravdu, ó vše vidiaci Anubis," sarkasticky som poznamenala a nechala ho tápať v neistote. Vedela som, že sa mi bude snažiť čítať myšlienky. Nech ich len číta ak mal čo.

"Poďme radšej zistiť, kde sa nachádza tá hrobka, dobre?" oznámil mi snažiac sa tak zakopať túto preňho určite nepríjemnú debatu. "A potom nájdeme liečiteľa, ktorý by ti ošetril rany," dodal nakoniec, čo malo vyznieť asi veľkodušne, no skazil si to tým nájdeme.

"Teraz Anubis, nie potom. Nájdeš mi niekoho, kto ma vylíže z týchto rán, inak na tú tvoju púšť ani nedôjdem," odvetila som mu spätne.

"Nemusíš tam dôjsť, ja ťa tam prenesiem," odvetil mi s provokatívnym úsmevom a ja som vedela, že odpor bol márny.