Ako vyjednávať so Smrťou 2

194.Krok: Musíš zachrániť svoje telo za každú cenu!

S fučaním som odsunula múr. Predo mnou sa rozprestrela tma. Bolo to zvláštne iné oproti svetlu vo vnútri. Keď ma ovanul teplý letný vánok, vedela som, že som bola konečne v skutočnom svete. Podarilo sa mi to! Normálne by som asi výskala od radosti, no po poslednej správe som na to veľmi nemala chuť. Ticho som sledovala, ako sa drevené dvere od chatky za mnou rýchlo zavreli. Ostávalo to iba na mne. Zahľadela som sa na lúku. Medzi jednotlivými skalami horeli ohne. Zvedavo som sa priblížila zvrchu. Bohovia stáli v kruhu držiac sa za ruky. Oči mali zavreté a všetci zborovo opakovali slová, ktorým som, ako inak, nerozumela. V užšom kruhu pri veľkom plochom kamennom kvádri stáli kňazi vo svojich červených rúchach. Práve naň niečo sypali. A nebol to len kváder, ktorý obdarovávali neznámym materiálom. Na kameni som ležala ja. Od úľavy som sa skoro rozplakala. No tú hneď vystriedalo rozhorčenie a hanba. Bola som nahá. Jediné, čo "zakrývalo" moje telo, bol veľký zlatý náhrdelník zdobiaci mi hruď. Okrem iného ma stihli aj pomaľovať. Pri predstave, že sa tí chlapi bez hanby dotýkali môjho tela, vzkypela vo mne žlč.

Bezhlavo som sa vrhla strmhlav dole dúfajúc, že im naruším ich krásny obrad. Rozozvučali sa bubny. Bohovia otvorili oči a stíchli. Samozrejme si ma pri tom všimli. Usirus tromfne zareagoval a jedných fúknutím odhodil moju dušu mimo kruh diania. Nahnevane som sa postavila. Zopár pierok ma však nenasledovalo. Stisla som pery do úzkej čiarky pri pohľade na ne. Teraz nebolo cesty späť. Musela som sa aspoň pokúsiť ho získať! Obzvlášť keď som vedela, kde bolo. Zamávala som krídlami a pokúšala sa o ďalší nálet. Hoci som zasyčala od bolesti, podarilo sa mi to. Kostrbato som naberala výšku. Opäť som mierila ku skalám, keď mi záhadná sila nedovoľovala pokračovať. Aj z tejto diaľky som si mohla všimnúť Usirov spokojný úsmev. Prižmúrila som oči. Had jeden! Nečudovala by som sa, keby tu bola nejaká bariéra. Silno som zabrala krídlami, no nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som sa dostať ďalej.

"Pomôžem?" opýtal sa ma známy hlas. Natešene som sa k nemu otočila. Nikdy v živote som si nemyslela, že budem taká rada, že ho vidím. Anubis sa však narozdiel odo mňa neusmieval.

"Ustúp," povedal mi a ja som ho tentoraz veľmi rada počúvla.

Priblížil sa k bariére a dotkol sa jej. Niečo si šepkal. Videla som, ako mu z ruky vyskakovali zlaté iskričky. Narážali do ničoty pred sebou až jedna z nich sa uchytila na neviditeľnom povrchu a začala ho nahlodávať. K nej sa pridávali ďalšie až vznikla zvláštna sieť, ktoré nakoniec vytvorili zlatý polkruh. Keď jeho práca bola dokonaná, otočil sa ku mne.

"Dobre ma počúvaj, Leila. Hneď ako sa dostaneš do svojho tela, utekaj tak ďaleko ako bude v tvojich silách. Ja sa vynasnažím ich nejako zamestnať."

Zarazila som sa.

"A čo môj plán?"

"Keď budeš mať veľké šťastie, nebudeš ho potrebovať," odvetil mi rázne.

Zhlboka som na nadýchla. Rýchlo som zamávala krídlami, ale už pri prvom mávnutí mi škublo v pravom krídle. Sykla som od bolesti. Anubis sa ku mne naklonil.

"Čo sa stalo?"

Utrápene som naňho pozrela.

"Myslím, že to zoberiem pešky," odvetila som mu s boľavou grimasou. Anubis sa na mňa zamračil. Vystrel sa a zahľadel sa na skaly.

"Tak to je potom veľmi zlé. Za chvíľu výjde slnko. Apop povstane tesne pred úsvitom. Nestihneš tam dôjsť."

Zúfalo som sa zadívala na skaly.

"Budem mus..." prekvapene som skríkla. Anubis ma zobral do náruče a rýchlejšie než som čakala sa rozbehol k miestu obradu.

Za niekoľko sekúnd ma už skládal dole. Šokovane som naňho pozrela. Myslela som, že snívam.

O tom nikomu ani slovo! zasyčal mi do mysle. Ešte stále ohúrená z toho, čo spravil, som mu nemo prikývla. Tackavo som nahliadla pomedzi ohne. Teraz alebo nikdy! Bolestne som zamávala a vzniesla sa nad plamene. S hlasným buchnutím som pristála na zemi. Ruka mi pulzovala asi ako nikdy v živote. Samozrejme môj opätovný príchod nikomu neušiel. Usirus sa na mňa zamračene zadíval. Očividne nemal poňatia ako som sa tu dostala. Využila som túto chvíľku a rútila sa k svojmu telu. Bastet sa mi však postavila do cesty.

"Niekam sa ponáhľame, mačiatko?" zapriadla s úsmevom, no jej oči sa nesmiali.

Odrazu na ňu skočil Anubis a zvalil ju na zem. No cestu mi zahatala jej sestra. Vycerila na mňa svoje zuby.

"Ty si ale klzká dušička, všakže? Mala si radšej ostať v kanope. Tu ťa čaká iba definitívny zmar!" skríkla a ohnala sa po mne pazúrmi. Stihla som sa včas uhnúť, no na jej ďalší úder som nebola pripravená a škrabla ma cez hrudník. Z rany sa mi sypal zlatý piesok. Šokovane som si priložila krídlo na hruď, akoby to mohlo nejako pomôcť zastaviť krvácanie.

"Vzdaj sa! Aj tak proti toľkým bohom nezmôžete nič!" vyštekla na mňa a na dodanie váhy svojim slovám sa škodoradostne usmiala na Anubisa, ktorého Bastet väznila v svojom železnom zovretí na zemi.

Obloha zažiarila. S hrôzou som sa zadívala na nebo. Neverila som, že už začínalo svitať! Ja to nestihnem! Paniku však vystriedal úžas, keď som znova zdvihla hlavu. Toto by malo asi iba jedno pomenovanie. Obloha plakala. K zemi sa rútilo veľké množstvo hviezd. Jeden by ich v tej rýchlosti nevedel spočítať. A všetky padali sem.